Stay strong a young dreamer-13.časť

Tu je po dlhej dobe ďaľšia časť :) Budem veriť,že nemáte na tento blog čas,keďže...no...Zase klesla sledovanosť :( Ja sa na to asi vy*ebem! Fakt to asi nemá cenu...ja neviem :/
Komentujte,prosím


,,Tak toto bol teda trapas...."Lula sa hodila na stoličku a spametávala sa z tohto zážitku.

,,Ale mal pravdu..."ukázal som na jej tričko a zasmial som sa.

,,Pfff....Chlapi...."ohrnula nos,no za chvíľku sa pridala k môjmu smiechu aj ona.

,,Tak pôjdeš?"spýtal som sa znova.

,,Ak stihnem."vyplazila mi jazyk a vyšla zo skladu.Tentokrát som ju nenásledoval.Oprel som sa o stoličku.Povedala,že to bol trapas.Pousmial som sa.Nie,bola zlatá.Milujem,keď sa červená.Je to zlaté.Vo vrecku mi zazvonil mobil.

,,Čo je Tania?"zodvyhol som.

,,Aj ja ťa zdravím.Tá pláž platí?"spýtala sa jej jemným hláskom.

,,Áno.Za päť minút som tam."

,,A Lula?Ona nepríde?"vzdychla.

,,Možno že hej...ak stihne."

,,Takže nepríde..."povedala sklamaným hlasom a zrušila hovor.Takže nepríde...Ale keby chcela,určite by si to zariadila tak,aby prišla.Poznám ju.Ona nechce prísť...a ja neviem prečo...

Z Lulinho pohľadu:

Kráčala som popri pláži.Teraz som sa nemusela už na nič hrať.Nemusela som sa hrať na tú usmievavú a bezstarostnú Lulu.Mohla som si zložiť tú masku.Topánky na podpätku som si vyzula a zobrala do ruky.Piesok sa mi prelínal medzi prstami na nohách a to ma spravilo aspoň trochu šťastou.Môžem chodiť...ešte stále som tomu nemohla uveriť.Môžem chodiť vďaka nim.Vďaka mojim priateľom.Do smrti im budem vďačná za to,čo sa stalo v oný deň.

Na tvári mi kraľoval úsmev.Sedela som v piesku,ktorý príjemne chladil,keďže slnko ešte poriadne nevyšlo.

,,Škoda,že s nami nemôžeš surfovať."vzdychla Tania,no keď si uvedomila silu svojich slov,ospravedlňujúco na mňa pozrela.Ja som sa však na ňu smutne usmiala.

,,To nevadí...Som rada,že tu môžem byť s vami."

,,Vravela si,že nikdy nebudeš chodiť..."pozrela na vozík,ktorý stál opodial, ,,Ale ako vieš,že je to pravda?"

,,Skúšala som to" snažila som sa prísť na presné číslo,koľko krát,no nakoniec som sa uspokojila s ,,veľa krát."Tania je typ človeka,ktorý sa nikdy nevzdáva.Postavila sa a zhlboka sa nadýchla.

,,Lula,čo máš vytetované na zápästiach?"
Automaticky som si ruky schovala za chrbát a povedala som:,,Nič dôležité..."

,,Blbosť!"premerala si ma prísnym pohľadom, ,,Stay strong a young dreamer...riad sa tým."

,,Ale ako?"hlesla som.Vystrela ku mne obe ruky a povedala: ,,Postav sa."Neveriacky som na ňu zažmurkala.

,,Veríš mi?"spýtala sa,so stále vystretými rukami ku mňe.

,,Verím."povedala som pevným hlasom a chytila som sa jej rúk.Usmiala sa cez slzy,ktoré jej maličkým prúdom stekali po tvári.Chcela som sa jej spýtať prečo plače,no ona ma predbehla.

,,Pripadám si,ako môj brat,keď ma učil plávať...on...on zomrel."

,,To je mi ľúto."zašepkala som a opatrne sa spýtala: ,,Naučil ťa to?"Prikývla a pevnejšie mi stisla ruky.

,,A ja ťa teraz naučím chodiť."zaprela sa a vytiahla ma na nohy.Držala ma tak pevne,ako by sa bála,že ak spadnem,viac sa nepostavím.Postupne povolovala stisk,až ma nakoniec pustila.Nohy sa mi trochu triasli,no dokázala som stáť bez toho,aby som spadla.

,,Teraz poď ku mne."urobila som jeden neistý krok k nej.Podlomili sa mi nohy a ja som sa zrútila na zem,ako domček z kariet.Sklonila som hlavu a začala sa smiať.

,,Prepáč,Lula...ja....nechcela som-"

,,Ďakujem!"usmiala som sa na ňu a keď  som zbadala jej nechápavý pohľad,rozosmiala som sa ešte viac.Znova som sa postavila,rozpažila som ruky a na plné hrdlo som zvolala: ,,Konečne môžem znovu žiť!"

Teraz som ale išla domov,s popletenými myšlienkami.Harry...On sa vrátil.Teda...úprimne neviem,čo tu robí.A Matt....Čo sa to vlastne v tom sklade stalo?!Zbytočne som mu poplietla hlavu a...A potom prišiel Harry...Trapas,trapas,trapas!Harrymu však vôbec nevadilo,že ma videl polonahú.Ale verí mi,že si ho nepamätám?Pamätám si ho až príliž dobre a to ma pravdupovediac...desí.

Ak ste prečítali,okomentujte,prosím.