Byť,či nebyť?-25.časť

Tak,konečne nová časť :D Nie je najdlhšie,ale tak... :D Dúfam,že sa vám bude páčiť :DTak strašne ďakujem za návštevnosť :-*

-9 komentárov + (vy to dáte!Ja vám verím!Nesklamte ma,prosím...aspoň vy nie... :/ )

-Necíti sa najlepšie....Dobre si rozmysli,čo teraz spravíš,pretože sa môže stať,že ju už NAOZAJ nikdy neuvidíš.Zobuď sa Emily!Teraz idem spať...zajtra mám skúšku na zdravotku.-
Moje prsty ďalej nevládali udržať mobil,ktorý dopadol na zem a rozbil sa na tri časti.Až pri pohľade do zrkadla som zistila,že plačem.Ale prečo?Veď ja ju nenávidím a žiadnu mamu nemám!Už nie....Ale ja som stále jej dcéra.Hoci o mňa nejavila žiadny záujem,stále som bola jej dcéra a aj budem!Nezmením to....Ale niečo zmeniť môžem!Behom minúty som bola prezlečená do riflí a mikiny.Do ruky som zobrala peňaženku a zbehla som po schodoch.Môj dupot zobudil tetu,ktorá ospalo vyšla z izby.

,,Emily?Chystáš sa niekam?"zarazila sa.

,,Vlastne áno.Pôjdem do Bradfordu,ale len na jeden deň.Dnes večer sa vrárim,ja len...potrebujem ísť za mamou.Necíti sa dobre."oči sa mi zaleskli slzami.Mala som chuť vpadnúť tete do náruče,poriadne sa vyplakať a posťažovať na môj život.Radšej som otvorila dvere od domu,aby som to naozaj neurobila.

,,Tu máš,Emily."do ruky mi vtisla 50 libier a keď som sa na ňu nechápavo pozrela,rýchlo dodala: ,,Keby niečo."

,,Ďakujem,teta."usmiala som sa na ňu a vybehla som z domu.Vôbec ma netešila predstava,že znova uvidím moju matku.Zhlboka som sa nadýchla a rýchlim krokom som mierila na stanicu.

***

Hlavu som mala opretú o sklo,ktoré príjemne chladilo.Priala som si,aby mi mohlo vyčistiť z hlavy všetky myšlienky.Mala by som sa sústrediť na mamu.Čo jej poviem,keď vôjdem do jej izby?Ako zareaguje?Spýta sa ma,ako sa mám,alebo kde teraz bývam?Alebo jej budem ukradnutá,ako celý život?A ako sa má vlastne bezo mňa ona?Je šťastná?

,,Predavačka v supermarkete.Hviezdna kariéra."

,,Je...aspoň...šťastná?"spýtala sa s nádejou v očiach.

,,Áno...je."pichlo ma pri srdci.

Je šťastná.Je šťastná aj bez peňazí.Prečo mi to nedošlo skôr?Má to,po čom celý život túžila-lásku.Prečo som si uvedomila až teraz,že život nie je o peniazoch,ale o láske,priateľstve a porozumení?To ju však neospravedlňuje.Nikdy sa ku mne nechovala,ako k jej dcére...nikdy.

***

21,22,23,24....Počítam sekundy relatívneho kľudu.No tak,Emily!Dokážeš to!Otvor tie prekliate dvere!Najradšej by som zutekala zadným vchodom ,ale okrem jej stavu ma zaujíma ešte jedna otázka...Je pri nej otec,alebo doktor dokonalý?Trvalo asi minútu,kým som tie prekliate dvere konečne otvorila.Pri posteli sedel otec...Fajn,dva horory v jedom.

,,Emily..."povedala slabým hlasom mama.

,,Emily,najradšej by som ťa-"otec vstal zo stoličky,no jeho 'srdcervúci' monológ prerušila mama,ktorá ho stisla za lakeť,čím mu naznačila,nech je ticho.Stojím vo dverách a nezmôžem sa ani na slovo.Bravo,Emily!Lepšie si túto situáciu už ani nemohla vyriešiť!

,,Nemusíš stáť vo dverách,prosím."mama sa pokúsila o úsmev.

,,Čo...Teda...Ako ti je?"konečne som prehovorila.Prehovorila som k nej.Otca som si nevšímala.

,,Už lepšie."zhlboka sa nadýchla.

,,Čo sa ti vlastne stalo?"podišla som ku nej a sadla si na kraj postele.

,,Iba malá autonehoda.Naozaj nič vážne.Za dva dni ma pustia z nemocnice."oboznámila ma so situáciou.Ja tú Lindu zabijem!

,,V stredu odchádzame do Talianska.Odveziem ťa domov,zbalíš si veci a vyrazíme."ozval sa otec.

,,Kto odchádza do Talianska?!"vyštekla som.

,,Veď vieš.Je to presne podľa našej dohody.A pohni sa!Na tie tvoje vrtochy nie sme vôbec zvedaví."Plamienok nádeje vo mne za stotinu zhasol.Žiadne uzmierenie?Žiadne prepáč?Na žiadnu dovolenku s ním a s kurvou Anne nejdem!To nech si láskavo vyhodí z tej blbej hlavy!

,,Ja som sa na ničom nedohodla,takže ma do Itálie ani do Egypta,nedostanete!"vybuchla som.

,,Emily..."šepla mama.

,,Môžeš mi prezradiť,čo tým sleduješ?Dovolenka je zaplatená a vôbec...Kde by si asi bola?!"

,,U tety!Zostanem tam!"rozkričím sa.Je mi jedno,že sa nachádzam v nemocnici.

,,Teta je na teba určite zvedavá!Prijdeš si tam len tak neohlásene,drzo sa jej votrieš do súkromia...Bude rada keď vypadneš."
Mám toho dosť!Plač visí na krajíčku.

,,Teta o mňa stojí!Na rozdiel od vás!Zostanem tam!Navždy!S vami už nikdy,nikdy,nikdy žiť nebudem!!!"Pretože posledné-nikdy- sa utopí v prívale sĺz,otočila som sa na päte a vybehla som z izby.Otázky,ktoré mi počas jazdy vŕtali v hlave,sú zodpovedané.
Čo jej poviem,keď vôjdem do jej izby?-Nič,pretože ma predbehne otec a nahučí do mňa.
Ako zareaguje?-povie moje meno a nič viac.
Spýta sa ma,ako sa mám,alebo kde teraz bývam?-Nie.To ako sa mám ju absolútne nezaujíma a to že bývam u tety si už dávno zistila.
Alebo jej budem ukradnutá,ako celý život?-Áno,budem.
A ako sa má vlastne bezo mňa ona?-Má sa už dobre.Ja ju nezaujímam.
Je šťastná?-Kto by bezo mňa nebol?...
Bežím nemocničnými chodbami a cez slzy vidím rozmazane.Keď som vybehla z nemocnice a prebehla som cez celé parkovisko,hodila som sa na trávu a spustila som záchvat plaču.Prečo sa musel celý svet zrútiť práve na mňa?Ale zrútil sa?Idiotský rodičia nie sú celý svet,ani náhodou!Viac neplačem...Oni mi za to nestoja!Chrbtom ruky som si utrela slzy.Viac už nebudem plakať...nie kvôli nim.

Tak ako sa vám páči časť? :)