Why won't you smile?-1.časť

Takžeeee.....páči sa vám to?Mám písať ďalšiu? :P

Volám sa Kristína,ale všetci ma volajú Chris.Mám 17 rokov....Teraz sedím na lavičke pred mojim domom a rozmýšľam,či skôr...pokúšam sa spomenúť si,čo sa stalo 13.augusta.

Bol slnečný deň a trávila som ho na stanovačke s rodinou...vlastne to bol už deň odchodu.

,,Máš všetko?"spýtala sa ma moja 14 ročná sestra,Linda.

,,Asi hej,aj keď mám stále pocit,že som na niečo zabudla."asi to bude iba pocit.Zbalila som si predsa všetko...Nastúpila som do auta a zavolala som na nášho psa,zlatého retrívra,Boba.Veselo zaštekal a skočil do auta.Keď sme v aute sedeli všetci,ocko naštartoval.Boli sme na pol ceste domov,keď som si spomenula...

,,Nechala som si tam moje obľúbené tričko!"panikárila som.

,,Kúpiš si iné."ocko prevracal očami.

,,Ale oci...už ho nepredávajú."prosila som ho.Ocko si vzdychol a otočil to späť.Hurá!Vraciame sa po moje tričko! ♥

,,Chris?Môžem sa zahrať na mobile?"pišťala mi do ucha Linda.

,,Nie!Bob,ukľudni sa a nezavíjaj!"kým som hrešila psa,Linda mi zobrala mobil a začala nahlas čítať moje SMSky!

,,Zlatko,stretneme sa dnes o ôsmej ♥...no Chris,sa nezdáš."smiala sa.

,,Daj to sem!"mobil som jej vytrhla a zazerali sme po sebe.

,,Prestante,tam vzadu!" zasiahla mamka....a potom....posledné,na čo si pamätám...ockov láskyplný pohľad v spätnom zrkadielku,Lindin vystrašený pohľad a slovo : Jeleň....a potom,zobudila som sa v nemocnici...mala som polámané rebrá,a ruku....ale najhoršie bolo,že som prežila jediná....

Dlho som plakala.....večer,keď som zaspávala,ráno,keď som zistila,že to nebol len sen....a keď som vošla do Lindinej izby....všetko v dome mi ich pripomínalo....zostala mi už iba teta,ale menší detail,býva v Londíne.Mala by som sa učiť po anglicky,ale miesto toho som plakala......tam sa po anglicky naučím...možno....