Stay strong a young dreamer-13.časť

Tu je po dlhej dobe ďaľšia časť :) Budem veriť,že nemáte na tento blog čas,keďže...no...Zase klesla sledovanosť :( Ja sa na to asi vy*ebem! Fakt to asi nemá cenu...ja neviem :/
Komentujte,prosím


,,Tak toto bol teda trapas...."Lula sa hodila na stoličku a spametávala sa z tohto zážitku.

,,Ale mal pravdu..."ukázal som na jej tričko a zasmial som sa.

,,Pfff....Chlapi...."ohrnula nos,no za chvíľku sa pridala k môjmu smiechu aj ona.

,,Tak pôjdeš?"spýtal som sa znova.

,,Ak stihnem."vyplazila mi jazyk a vyšla zo skladu.Tentokrát som ju nenásledoval.Oprel som sa o stoličku.Povedala,že to bol trapas.Pousmial som sa.Nie,bola zlatá.Milujem,keď sa červená.Je to zlaté.Vo vrecku mi zazvonil mobil.

,,Čo je Tania?"zodvyhol som.

,,Aj ja ťa zdravím.Tá pláž platí?"spýtala sa jej jemným hláskom.

,,Áno.Za päť minút som tam."

,,A Lula?Ona nepríde?"vzdychla.

,,Možno že hej...ak stihne."

,,Takže nepríde..."povedala sklamaným hlasom a zrušila hovor.Takže nepríde...Ale keby chcela,určite by si to zariadila tak,aby prišla.Poznám ju.Ona nechce prísť...a ja neviem prečo...

Z Lulinho pohľadu:

Kráčala som popri pláži.Teraz som sa nemusela už na nič hrať.Nemusela som sa hrať na tú usmievavú a bezstarostnú Lulu.Mohla som si zložiť tú masku.Topánky na podpätku som si vyzula a zobrala do ruky.Piesok sa mi prelínal medzi prstami na nohách a to ma spravilo aspoň trochu šťastou.Môžem chodiť...ešte stále som tomu nemohla uveriť.Môžem chodiť vďaka nim.Vďaka mojim priateľom.Do smrti im budem vďačná za to,čo sa stalo v oný deň.

Na tvári mi kraľoval úsmev.Sedela som v piesku,ktorý príjemne chladil,keďže slnko ešte poriadne nevyšlo.

,,Škoda,že s nami nemôžeš surfovať."vzdychla Tania,no keď si uvedomila silu svojich slov,ospravedlňujúco na mňa pozrela.Ja som sa však na ňu smutne usmiala.

,,To nevadí...Som rada,že tu môžem byť s vami."

,,Vravela si,že nikdy nebudeš chodiť..."pozrela na vozík,ktorý stál opodial, ,,Ale ako vieš,že je to pravda?"

,,Skúšala som to" snažila som sa prísť na presné číslo,koľko krát,no nakoniec som sa uspokojila s ,,veľa krát."Tania je typ človeka,ktorý sa nikdy nevzdáva.Postavila sa a zhlboka sa nadýchla.

,,Lula,čo máš vytetované na zápästiach?"
Automaticky som si ruky schovala za chrbát a povedala som:,,Nič dôležité..."

,,Blbosť!"premerala si ma prísnym pohľadom, ,,Stay strong a young dreamer...riad sa tým."

,,Ale ako?"hlesla som.Vystrela ku mne obe ruky a povedala: ,,Postav sa."Neveriacky som na ňu zažmurkala.

,,Veríš mi?"spýtala sa,so stále vystretými rukami ku mňe.

,,Verím."povedala som pevným hlasom a chytila som sa jej rúk.Usmiala sa cez slzy,ktoré jej maličkým prúdom stekali po tvári.Chcela som sa jej spýtať prečo plače,no ona ma predbehla.

,,Pripadám si,ako môj brat,keď ma učil plávať...on...on zomrel."

,,To je mi ľúto."zašepkala som a opatrne sa spýtala: ,,Naučil ťa to?"Prikývla a pevnejšie mi stisla ruky.

,,A ja ťa teraz naučím chodiť."zaprela sa a vytiahla ma na nohy.Držala ma tak pevne,ako by sa bála,že ak spadnem,viac sa nepostavím.Postupne povolovala stisk,až ma nakoniec pustila.Nohy sa mi trochu triasli,no dokázala som stáť bez toho,aby som spadla.

,,Teraz poď ku mne."urobila som jeden neistý krok k nej.Podlomili sa mi nohy a ja som sa zrútila na zem,ako domček z kariet.Sklonila som hlavu a začala sa smiať.

,,Prepáč,Lula...ja....nechcela som-"

,,Ďakujem!"usmiala som sa na ňu a keď  som zbadala jej nechápavý pohľad,rozosmiala som sa ešte viac.Znova som sa postavila,rozpažila som ruky a na plné hrdlo som zvolala: ,,Konečne môžem znovu žiť!"

Teraz som ale išla domov,s popletenými myšlienkami.Harry...On sa vrátil.Teda...úprimne neviem,čo tu robí.A Matt....Čo sa to vlastne v tom sklade stalo?!Zbytočne som mu poplietla hlavu a...A potom prišiel Harry...Trapas,trapas,trapas!Harrymu však vôbec nevadilo,že ma videl polonahú.Ale verí mi,že si ho nepamätám?Pamätám si ho až príliž dobre a to ma pravdupovediac...desí.

Ak ste prečítali,okomentujte,prosím.

Is she her sister?-4.časť

Tu máte ďaľšiu časť :) Strašne ma baví písať tento príbeh :) Dúfam,že za to,čo sa tam stane ma nezabijete  :D

Dáte 5 komentárov? :)

Už dávno som nespala.Len som nemala silu otvoriť oči a prebrať sa z tohto nevinného stavu.

,,Ach,bože...je to moja vina."nedokázala som priradiť ten hlas ku žiadnej osobe.

,,Myslíš,že sa ešte niekedy preberie?Stratila veľa krvi..."ten hlas...určite ho poznám...

,,Ona sa preberie!Je to všetko tvoja vina,Penny!"Ellis!To je Ellisin hlas!Chcela som zakričať jej meno na celú izbu,no moje telo mu to nedovolilo,a tak som bez pohnutia ležala ďalej.

,,Nie,Eliss!Nie je to nikoho vina.Ona ušla z domu."

,,Greg...."konečne som prehovorila,no nebola som si istá,či ma počuli,keďže som to povedala veľmi potichu.

,,Pšt!Počuli ste to?"ich hádku prerušil Gregov hlas.

,,Čo?Greg,mal by si si dať pauzu..."živo som si predstavila,ako Penny prekrútila očami.

,,Asi hej....poďme si dať kávu."zavelil,otvoril dvere a vyšiel z izby.

,,Počkajte ma tam...ja....ja vás dobehnem."Elissin hlas sa ozval blízko mňa.Keď sa zabuchli dvere,vedela som,že som tu s ňou ostala sama.

,,Shau...."z jej úst vykĺzol vzlyk.Chcela som jej odpovedať...chcela som to tak veľmi...ale nemohla som.

,,Shaunee.Ty nesmieš zomrieť.Nemôžeš ma tu nechať."na tvár mi dopadla jedna z jej sĺz.Cítila som,že slabnem.Že sa mi tažšie dýcha.Že sa postupne vytrácam...moje duša sa rozhodla odísť.Ale chcem naozaj zomrieť?Musím sa jej vzoprieť.Musím...musím prehovoriť.Za každú cenu!

,,Shaunee,pamätáš si,ako sme podpálili na chémii stôl?"zasmiala sa, ,,Vtedy nám fakt redlo.Alebo,ako sme sa smiali na...."zlomil sa jej hlas a strašne sa rozvlykala.

,,Shaunee...neodchádzaj."pootvorila som oči a uvidela ju klačať pri mojej posteli,ako sa díva na prístroj,na ktorý som zapojená,ako na ňom všetky čiary neochotne klesajú.

,,Pamätám-si-t-to...."zašepkala som a ťažké viečka som nehala na chvíľu pootvorené.

,,Shaunee!"usmiala sa a znovu sa rozplakala.

,,Eliss-nep-lač...."bolo veľmi ťažké povedať nejaké slovo.Rozvlykala sa ešte viac.Chcela som ju presvečiť,že budem v poriadku,no akonáhle som otvorila ústa,vyšiel z nich nezrozumiteľný šepot: ,,Mám-ť-rda.."povedala som to tak potichu,že to nemala šancu počuť.Stisla mi ruku a prisahala by som,že vyzerala ako kliešť.Chcela som sa zasmiať,no hneď som to oľutovala,keď mi celým telom prešla bolesť.Usmiala som sa na plačúcu Eliss,ktorá niečo ustavične šepkala a zavrela som oči.Postupne sa vytratil celý svet.Navždy...

Z pohľadu Eliss:

,,Shaunee...Nesmieš zaspať.Prosím...Nezavieraj oči.Za chvíľu príde tvoja mama a...a budeš sa s ňou rozprávať.No tak..."prehĺtala som slané slzy a plakala som tak ,ako ešte nikdy.Stískala som jej ruku a vravela jej povzbudivé veci,keď začal pípať prístroj,na ktorý bola napojená.

,,Nie,Shaunee!Nesmieš odísť!Mám iba teba..."posledné slová sa utopili v prívale sĺz.Keď som sa konečne spamätala,stlačila som červené tlačídko a do izby nabehli doktori.Jeden ma zobral na ruky,keďže som nebola schopná chodiť a odniesol ma z izby.Položil ma na stoličku a rozbehol sa naspäť ku Shaunee.Prosím...Nedovoľ,aby zomrela.Okrem nej nemám nikoho.Je ako moja sestra,ktorú som nikdy nemala.Tak prečo mi ju chceš zobrať?

,,Slečna!"vrátila som sa do reality,kde som sedela na starej stoličke pri doktorovi,ktorý mi mával rukou pred očami a pýtal sa ma či som v poriadku.

,,Shaunee!"vystrelila som zo stoličky a šprintovala k jej izbe.Nezaujímalo ma,že ten doktor na mňa kričí,nech zastanem.Potrebovala som vidieť Shaunee.Otvorila som dvere od jej izby a vbehla dnu.Nemohla som odtrhnúť oči od prístroja,ktorý bol od nej odpojený.Počkať-odpojený?!

,,Ste normálni?!Prečo ste ju odpojili od prístroja?!Čo neviete,že zomrie?"kričala som na nich.

,,Prosím,sadnite si,slečna.Shaunee sa rozhodla odísť.Rozhodla sa opustiť tento svet a začať nový život,tam hore."zastavilo sa mi srdce.Podlomili sa mi nohy a dopadla som na studenú dlážku.Nemohla zomrieť!Nie,nie,nie!Nemohla!Ona žije!Je...Je to nejaké blbé nedorozumenie,alebo žart.Fakt blbý žart.Určite je to iba zlý sen!No tak,Eliss!Prebuď sa!Shaunee zomrela.Moja Shaunee....Navždy bude moja.Neopustím ju.Ale ona opustila mňa.
Do izby vošla jej mama.Pohľadom skenovala celú izbu,až napokon povedala:

,,Kde je moja Shaunee?"až teraz som si uvedomila,že jej telo odniesli.Ani som jej nestihla povedať zbohom.Nestihla som nič.Nestihla som jej pomôcť zmeniť sa.Nestihla som sa jej so všetkým zdôveriť.Nestihla som ju zachrániť.

,,Nie...Nie!"kričala jej mama, ,,To nemôže byť pravda!Klamete!"hystericky sa rozplakala.Chcela by som veriť tomu,že to nie je pravda,ale nemohla som.Bola som pri nej,keď posledný raz vydýchla.Cítila som na srdci veľkú bolesť,ako keby mi z neho niekto kus odtrhol.Nechcela som tu viac byť.Vyšla som z izby,kde som uvidela jej záchrancu...Vlastne ju zachránil len pred smrťou vonku.Zomrela tu.

,,Prebrala sa?"uprel na mňa jeho šedé oči.

,,Áno.Ale potom...-"nedokázala som vysloviť to slovo.Zavrela som oči a o sekundu neskôr sa ocitla v jeho objatí.

,,Je mi to ľúto."zašepkal a odhrnul mi mokré vlasy od sĺz z tváre.Musím vyzerať hrozne...Stojím tu pred svetovou hviezdou v pyžame.Ale veď je to jedno...zaželá mi 'úprimnú' sústrasť a poberie sa preč.

,,Mala by si sa dať dokopy.Poď so mnou."zobral ma za ruku a ťahal za sebou ku výťahu.Otvoril mi dvere na ľavej strane spolujazdca a pomohol mi nastúpiť do jeho auta.Čo ak ma chce zabiť?Áno,Eliss....Určite netúži po ničom inom,ako cítiť pach tvojej krvi.

,,Ako sa voláš?Je to trochu trápne,že neviem tvoje meno,ale veľmi vašu skupinu nesledujem...poznám iba Harryho...myslím meno,pretože výzorovo-"

,,Som Louis."zasmial sa,keď ma prerušil, ,,Priveľa rozprávaš.Oddýchni si."zapla som si pás.

,,Keď som nervózna,vždy veľa rozprávam."môj úsmev,nebol zďaleka taký šťastný,ako jeho.Bolo to niečo ako makeup na plač.Počkať-Kam ma to vlastne vezie?

Tak?Páčilo sa vám to?Je asi jasné,že hlavnou postavou bude Eliss :) Okomentujte,ak ste prečitali :)

Byť,či nebyť?-27.časť

Ahojte :) Viem,je krátka :/ Ale ja mám také nervy zo zajtrajška-_- chápete?! Kamarátka ma ide predstaviť svojej partii a ja sa bojííím! :D Viem,nie som normálna :D Každopádne komentujte a držte mi palce :) Viaceré ste mi písali,kedy pridám ďaľšiu časť SSAYD-takže moja odpoveď--->pokúsim sa čo najskôr :)* A ďakujem za komentáre k minulej časti :)))

5 kometárov+ :)  ,


,,Tam dakde je...Aha,asi je tam."Zayn skočil Liamovi do reči.

,,Oh,dobre ."usmiala som sa a pobrala som sa preč.Konečne!Harry odišiel!A ak mu Zayn nepovedal,že som tu,nevie o mne.To znamená,že...muhahaaaa!Vyšla som von a prechádzala som pomedzi domy.Napadlo ma,že keď prídem domov,zájdem k jazeru,trochu si utriediť myšlienky a začnem úplne nanovo.Usmiala som sa do slnka a pokračovala som v ceste.

,,Tak ako?"z dverí sa na mňa vyrútila teta.

,,Má...má sa dobre."sklopila som zrak a prešla som dnu.

,,Bol tu nejaký chlapec...zháňal ťa."usmiala sa a zamierila do kuchyne.

,,Tommy?"spýtala som sa so zdvyhnutým obočím a sadla som si za stôl.Teta predo mňa položila šalát,s kuracím mäsom.

,,Á,Tommy...Áno,myslím,že presne tak sa mi predstavil."prikývla.

,,Ale povec mi,Emily....ako je to s tebou a rodičmi?"jej optimistický úsmev sa razom vytratil.Prehltla som sústo a zamračila sa.

,,To už nie sú moji rodičia,ani náhodou."Teta mala čo robiť,aby od údivu nevykríkla a nepustila pohár z ruky,rovno na zem.

,,Ale Emily....Vždy to budú tvoji rodičia,na ktorých sa môžeš obrátiť."

,,Áno...vždy..."pretočila som očami a do úst som si vložila vidličku so šalátom.Táto téma je pre mňa už navždy ukončená.

,,Teta?Mohla by som ísť potom k jazeru?"spýtala som sa a príbor som položila na teraz už prázdny tanier.

,,Už som ti predsa vravela,že sa ma nemusíš pýtať."usmiala sa.

,,Uhm...Tak ja teda pôjdem.Ďakujem za obed."postavila som sa od stola a vybehla som hore schodmi,rovno do mojej izby.Zastala som pred zrkadlom.Zmenila som sa?Stala...som sa neprístupnou?To oni ma zmenili....Alebo skôr život.Život ma naučil,ako sa správne zachovať v danej situácii.Teda....ak nepočítam ten úlet,kde som bola pri tých bláznivých motorkároch a...-No...túto tému radšej uzavriem.Znovu som sa zamerala na odraz v zrkadle.Iba teraz som si všimla,aké veľké sú moje kruhy pod očami.Strapaté vlasy....čo sa to so mnou deje?S povzdychom som sa hodila na posteľ.Čo budem robiť ďalej?Tu ostať nemôžem...Ale domov sa nevrátim.A čo tanečná univerzita?Prijali ma...ale...pôjdem tam?Tanec bol môj sen.Ale...je ešte?Myslím,že sa pýtam na priveľa otázok,ktoré nemajú odpoveď.Zvonku som započula tlmené zvuky hudby.Zarazila som sa,no podišla som k oknu a otvorila ho.Svadba?Áno!Tam sú mladomanželia.Kráčajú po dedine,rovno do kostola.Pousmiala som sa a zavrela  som okno.Do tašky som si nahádzala veci,ktoré budem na pláži potrebovať a vydala som sa na ďalekú cestu-do kúpeľne.Vlasy som si učesala do drdola a na oči si nakydala vode odolnú špirálu.Nasadila som si slnečné okuliare a vybehla som z domu.Viem,že peši mi to bude trvať dosť dlho,ale čo už...Aspoň sa poprechádzam.Už som bola takmer pri Tommyho dome,keď.....

,,Emily!"za mnou sa ozval jeho hlas.To posledné,čo som v tejto chvíli chcela,bolo stretnúť ho.

,,Ahoj,Tommy."pozdravila som ho bez zbytočných emócií a pokračovapa aom v ceste.

,,Emily!Počkaj..."jeho ruka mi pristála na ramene a trhla ma smerom k nemu.

,,Prepáč mi ten včerajšok...Choval som sa ako úplný idiot."chytil ma za ruku a dlho sa mi zadíval do očí.

,,Áno.Choval si sa ako idiot,ale to ti malo dôjsť už včera,keď si sa tak choval."odbila som ho,vytrhla sa mu a išla ďalej.Na chrbte som cítila jeho pohľad.Schválne som sa neotočila.Ešte aby sa mi priplietol do života 'milý' chalan a vôbec...nejaký chalan.Pffff...nepotrebujem ich!

*****

Breh jazera bol plný ľudí,či už ľudí z campu,či miestnych.Našla som si miesto pod stromom a pozorovala som nejakých teenagerov.Až keď mi zamávalo dievča s červenými vlasmi,spoznala som Chloe.Keď ju videli ostatný,ako mi máva,zbadali ma.Boli tam všetci,okrem Tommyho.Jesy sa netvárila veľmi nadšene,že ma vidí...čo som jej spravila?!

,,Ahoj,Emily."povedala Chloe,keď už zastala meter predo mnou.

,,Ahoj..."márne som sa pokúsila o úsmev.

,,Prepáč,že ti to hovorím,ale vyzeráš hrozne..."ukázal na moje určite červené oči a kruhy hneď pod nimi.

,,Ďakujem."ironicky som sa usmiala.

,,Stalo sa niečo?"Spýtala sa Jesy so zdvihnutým obočím.

,,Nie,všetko je tak,ako má byť."zaklamala som.

If we could only have this life-Jednodielovka :)

Tramtadadááá! :DPrepáčte,že to tak trvalo,ale 2x som to prepisovala a stále si nie som istá,či je to dobré :D Samozrejme to končí mojim oblúbeným-záhadným koncom :D Tak,ak chcete,čítajte :D Neviem,či stihnem pridať BČN už dnes,hoci som to sľúbila ale večer idem vonku s kamoškami,sooo bude ako bude :D No,čítajte a komentuje;)

(Pohľad Beccinej starkej-dej sa odohráva v minulosti)

,,To nič,Becca..."utešovala som malú Beccu,ktorej po tvári stekali slzy.

,,Neboj sa,je to iba rozbité koleno.To sa zahojí."čupla som si tak,aby som jej videla priamo do očí.

,,Čo ak sa to nezahojí?"spýtala sa rozstraseným hlasom.

,,Zahojí,Becca...Všetky rany sa zahoja."usmiala som sa a uväznila ju v objatí.Rukou som jej jemne prechádzala po vlasoch,keď sa zrazu vytrhla a zatvárila sa zamyslene.

,,Ale maminka tvrdí niečo iné...Vravela mi,že zlomené srdce sa nezahojí nikdy."hoci bola len deväť ročné dievčatko,mala pravdu.Nadýchla som sa a chcela som jej na to niečo povedať,no prerušila ma osoba,ktorá sa zrazu zjavila za mojím chrbtom-Tess.

,,Mamiiii!"rozbehla sa ku nej s otvorenou náručou a zavesila sa na ňu,ako kliešť.

,,Och,Becca!"Tess sa zapotácala pod ťarchou jej dieťaťa a schuti sa zasmiala.

,,Chýbala si mi."povedala Tess a pritúlila sa bližšie k Becce.

,,Mami?"začala opatrne,no presne som vedela,aká otázka bude nasledovať potom.

,,Áno,anjelik?"Tess sa na ňu vrúcne usmiala.

,,Zahojí sa niekedy zlomené srdce?"

(Pohľad Beccy-prítomnosť)

Teraz som vedela odpoveď na tú otázku.Vedela som,že najlepší lekár na zlomené srdce nie je čas,pretože keď sa niečo zlomí,no napriek tomu sa to snažíte zlepiť späť,nakoniec aj tak zostane jazva.Jazva,ktorá sa už nedá odstrániť.Ako dlho som zavretá v izbe?Budú to už dva týždne...

,,Smiem vstúpiť?"spoza dverí vykukla Louisova hlava.Prikývpa som,no nevenovala som mu veľkú pozornosť.Hoci ma lákalo,pozrieť sa do jeho šibalských očí,zadívala som sa do zeme..ešte aby vedel,že som zase plakala,nie?

,,Becca...."vzdychol a prisadol si ku mne.Končekmi prstov sa jemne dotkol mojej brady a to ma donútilo pozrieť sa na neho.Očami mu preblesla bolesť,pri spomienke na oný deň.

,,Louis,ak tu chceš zostať,nevrav mi prosím,že to všetko nie je moja vina."z očí mi vytriskli nové slzy a v sebe som dusila vzlyky a výkriky od psychickej bolesti.

,,Ale to  nie je tvoja vina."sklopil zrak.

,,Stratila som všetko...Teba a takisto aj Erin."chcela som zmiznúť a nikdy sa nevrátiť.

,,Vieš,že nech sa stane čokoľvek,budem tu pre teba.Nikdy ma nestratíš."jeho povzbudivé slová mi vôbec nepomáhali.Zliezla som z postele a schúlila som sa do klbka,do rohu izby.

,,Becca...."plakal.Nie kvôli tomu,čo ja.Plakal kvôli mne.Plakal pretože sa uhýbam jeho dotykom,jeho pohľadom...vyhýbam sa všetkému.

,,To nie je na svete nič,čo by ťa mohlo urobiť šťastnou?"chrbtom ruky si utrel neposlušné slzy,ktoré si našli cestu von.

,,Nie...to už na svete nie je."pokrútila som hlavou.

,,Erin by bola nešťastná,keby videla mamu plakať."

,,Ja predsa neplačem.Plačeš ty.Určite by k tebe prišla a začala ti spievať...Everything will be allright a plakala by tiež."pousmiala som sa.

,,If we could only have this life,for one more day...If we could only turn back time..."keď zaspieval,zatvorila som oči a znovu sa rozplakala.

,,Prečo mi to robíš,Louis?"

,,Pretože chcem,aby sa ti zahojilo zlomené srdce od žiaľu."

,,Aj tak zostane jazva..."vyhrnula som si tepláky a končekmi prstov,som prechádzala po jazve na kolene.

,,Všetky jazvy raz zmiznú..."usmial sa cez slzy.

,,Prečo sme sa rozišli?"hlesla som.

,,Pretože si to tak chcela."bezvládne rozhodil rukami,zliezol z postele a pritúlil sa ku mne.

,,Už nechcem."pritisla som sa k nemu bližšie a prisala sa mu na pery.Naše slzy sa spojili,presne tak,ako aj bolesť.

,,Bol si skvelým otcom."zašepkala som.Usmial sa na mňa a povedal.

,,Na čo práve myslíš?"

,,Že chcem zomrieť."

,,Opustila by si ma?"

,,Nie.Verila by som,že pôjdeš so mnou."

,,Chceš ju stretnúť?"

,,Áno."

,,Tak na čo ešte čakáme?"prudko sa postavil a ťahal ma za sebou,preč z izby.

,,Louis...Kam to ideme?"

,,Ideme za Erin."vybehol z domu,rovno na záhradu.Nadýchla som sa prekrásnej vôni,ktorá sa tu rozliehala.Kvety...Nikdy som si túto záhradu nevšimla do detailov...Nevšimla som si veľa vecí.Ani to,že mám takého neskutočne úžasného manžela.

***

,,Jeden,dva...."vlasy mi povievali v jemnom vánku,keď som stála na murovanom zábradlí,s rozpaženými rukami.Podo mnou sa rozprestierala búrlivá voda,ako keby čakala len na nás.

,,Počkaj!"prerušila som hluk vody a chytila Louisa za ruku.

,,Prečo skončiť niečo,čo sme ani poriadne nezačali?"ozvala som sa.

,,Čo tým myslíš?"Louis nepochopil moju otázku.

,,Myslím tým život."natočila som sa k nemu.Naklonil sa ku mne,aby ma pobozkal,keď sa mi šmikla noha a padala som z mosta.Nie!Takto som to predsa nechcela!Celým telom mi prebehla triaška,keď som  vpadla do vody.Zadržala som dych a hoci nie som najlepší plavec,vyplávala som nad hladinu.Mávala som rukami,v snahe nepotopiť sa a pohľadom som hľadala Louisa.

,,Louis!"zakričala som na plné hrdlo.,,Lo-..."do úst sa mi nabrala voda,čo ma donútilo kašľať.Potom som prestala bojovať so studenou vodou a poddala som sa jej.Slobodná...taká slobodná...Viac som už nepotrebovala dýchať...Nepotrebovala som nič.

Tak,páčilo sa vám to? :) Nie som si istá :D

Just Dream-3.časť

Prepáčte,že je to takto okopírované,ale inak sa nedalo :D PS:Katy,len tak ďalej :) Veľmi sa mi to páči :3
 ,,To mě mrzí slečno," vypravil ze sebe lékař. Slyšela jsem, jak znovu zašustil jehoplášť, když se zvedal ze židle vedle mépostele. Z tónu, jakým řekl, že ho to mrzíbylo znát, že to myslí víc než upřímně.Jemně mi stiskl rameno a pak tiše vyšel zmístnosti ven. Zabořila jsem hlavu dopolštáře, na kterém byl po chvilce velkýmokrý kruh, jak látka sála mé slzy.Moje poslední přání před tím, než jsemusnula bylo, aby se Niall vrátil...Ráno jsem se probudila do tichapřerušovaného jen pravidelným pípánímtoho přístroje vedle postele. Opatrnějsem se protáhla, ale bolesti jsem sestejně nevyhla. S potěšením jsem alezjistila, že je o něco menší než včera.Jsem zvědavá, kdy mě pustí. Nejspíš se tuunudím k smrti.Za oknem byla krásně modrá obloha,slunce jasně svítilo. Zjistila jsem, že nanočním stolku stojí podnos se snídaní.Neměla jsem na jídlo ani pomyšlení. Cítilajsem se hrozně kvůli tomu včerejšku, ipřesto, že já jsem nebyla ta, kdo se tomudruhému hnusně vysmíval. Tolik jsemdoufala, že Niall přijde a krve by se vemně nedořezal, když se ozvalo tichézaklepání na dveře.Dveře se otevřely a v nich stály mé dvěkamarádky Jessika a Ashley. Byl s nimiBen- Jessičin kluk.,,Patty, zlatíčko... Je mi to tak líto," vrhlase mi Ashley kolem ramen takovou silou,až jsem sykla bolestí a ona se okamžitěodtáhla.,,Promiň," omluvila se a nešťastně se namě dívala.Přivítala jsem se i s Jessikou a Benem,ovšem raději jen slovně.,,Říkala jsi, že jdeš na záchod! Proč jsiutekla?" ptala se Ashley napůl smutně,napůl naštvaně.,,To neřeš... Omlouvám se," odbyla jsemji a natáhla se pro jablko, které leželo napodnosu se snídaní.Holky a Ben u mě byli asi hodinu, a pak seomluvili, že musí jít. Opět jsem v tépoloprázdné místnosti zůstala sama.Po nějaké chvíli se opět ozvalo klepání nadveře a já doufala, že tentokrát už to Niallbude. Jestli ne, fakt se naštvu.Do pokoje vstoupil doktor a nesl v rucenějakou obálku, díky které jsemzapomněla na to, že jsem chtěla býtnaštvaná a která upoutala moji pozornost.Byla jsem strašně zvědavá, co v ní je.,,Dobré ráno. Jak jste se vyspala?" zeptalse s milým úsměvem, který jsemopětovala a odpověděla: ,,Dobře, děkujuza optání. Ehm.. Pane doktore? Niall...Nebyl tady?" zeptala jsem se a paknetrpělivě čekala na odpověď.,,Ten chlapec, se kterým jste se včerapohádala?" ujistil se a když jsem přikývla,zakroutil hlavou.Zklamaně jsem si povzdychla a zavřelaoči.,,Určitě přijde, nebojte se. A tady vámněco nesu."Pomalu jsem otevřela oči. Podával mi tuobálku, kterou celou dobu držel v ruce.Mlčky jsem si ji od něj vzala a hned jiotevřela.,Patty, miláčku... Nemám slov na to, co seti stalo. Tolik jsem doufala,že se tě nikdy nic takového nebude týkat.Musím pracovat, otec je naslužební cestě. Brzy za tebou přijdu. Ať těnic nebolí a jsi brzo zdravá!Máma'Jiného by to možná potěšilo, mě ale ne.Už zase jsem měla slzy na krajíčku.Práce byla pro rodiče vždy tonejdůležitější. Přednější než já. Nikdy simezi prací nedokázali udělat chvilku času ina mě. Nebo možná nechtěli.Zmačkala jsem dopis a pohodila ho nanoční stolek.,,Další špatné zprávy? Vy to opravdunemáte jednoduché Patty. Už radějipůjdu," řekl doktor a soucitně se na měpřitom celou tu dobu díval. Na posledníchvíli jsem se vzpamatovala.,,Můžete se na chvilku posadit prosím?Musím s někým mluvit nebo se ze všehoúplně zblázním," poprosila jsem a vdoktorově tváři se objevil radostnýúsměv, že jsem se konečně rozhodlamluvit o svých trápeních.Začala jsem tím, jak na mě rodiče kašlou.Nechodili na besídky ve školce, později,když jsem začala hrát na klavír, nechodiliani na má vystoupení. Všechno kvůlipráci.Pokračovala jsem k Niallovi, ikdyž se mi oněm mluvilo jen velmi těžce. Vyprávělajsem mu o tom, jak jsme jako malí bylinejlepší kamarádi. O zvratu, ke kterémumezi námi došlo, když jsme začali choditdo školy.Vylíčila jsem mu další možné i nemožnéudálosti svého života, o kterých nemásmysl se zmiňovat. Celou dobu měpozorně poslouchal, občas nevěřícnězakroutil hlavou nebo prohodil: ,,To je milíto."Těď, když doktor věděl úplně všechno, užjsem s ním nemohla dál mluvit o něčemjiném.,,Můžete prosím odejít? Chci být sama,"řekla jsem a dívala se, jak mizí mezidveřmi.Otočila jsem se na druhý bok a zavřelaoči. Měla jsem pocit, že slyším nějakétiché cvaknutí, ale to už jsem skoro spala.Probudila jsem se asi o dvě hodinypozději, slunce už se pomalu sklánělo kzápadu a já se opatrně protáhla. Celý levýbok už jsem měla přeležený, tak jsem sezačala pomalu otáčet na druhý. Samýmúdivem mi spadla čelist, několikrát jsemzamrkala, abych se ujistila, že ještěnespím a opatrně se zvedla do sedu.Seděl tam. Opravdu tam seděl a díval sena mě tím svým pohledem. Jeho oči měhypnotizovaly a přitahovaly jako magnet.,,Ahoj Patty," pozdravil opatrně, vyděšenýz toho, jak budu reagovat.Neodpověděla jsem hned. Stále jsemtomu nemohla uvěřit. Když viděl, že senemám k odpovědi, pokračoval: ,,Přišeljsem se omluvit. Pošli mě do háje, dej mifacku, křič na mě, ale nakonec mi prosímodpusť. Nic mě nemrzí tolik, jako méchování. Byl jsem něco jako namyšlenýfrajírek a přitom jsem nikdy takový býtnechtěl," řekl a já se pořád dokolaztrácela v jeho očích.Lehla jsem si, zavřela oči a o všempřemýšlela. Mám mu odpustit nebo ne?Mám ho poslat do háje, tak, jak to říkal?Ublížil mi, to ano, ale já nechtěla býttaková, jako on. Do obličeje mi spadlpramínek vlasů, Niall ho chytil mezi prstya zahrnul zpátky za ucho. Pak se na mě sotazníky v očích podíval a zeptalse: ,,Budeš tak hodná a odpustíštakovému idiotovi, jako jsem já?"Pár vteřin jsem ještě přemýšlela, jakodpovím, pak jsem se zhluboka nadechla ařekla...

Infooo :)

Ahojte :)

1.- Ďakujem všetkým FB stránkám,ktoré zdieľali tento blog :)

2.-Včera aj dnes sa už konečne zvýšila sledovanosť a ja dúfam,že to tak aj naďalej zostane :)

3.-Ďakujem za 5 komentárov,k BČN :)

4.-BČN ďaľší diel sa píše,takže ho dúfam zajtra pridám

5.-Dnes večer idem písať jednodielovku,ktorá ma napadla ba tréningu :)

6.- Blog sa zatiaľ neruší ;)

7.-Vy čítate I Want znovu? :) Už viem o dvoch takých osobách a I Want sa nachádza medzi najčitatelnejšími príspevkami :) Som rada :):):)

8.-Idem už spať,lebo som včerajšiu noc naspala neuveriteľné tri hodiny... :D Kreslila som do rána :D a vydarilo sa! :D

9.-Mám vás rada :)

10.-Už nikdy nepôjdem na masáž,keďže tí chalani sú neskutočne úchylní! -_- Viem o čom hovorím! :D.....ok,prajem dobrú noc! :)

Nevzdávať sa

Ahojte.Neviem,ako by som to napísala,ale...Ako ste si mohli všimnúť kolónku vľavo-uvažujem o konci tochto blogu.Viem,že vám je to jedno,ale mne nie.Baví ma písať...mám každý deň nové nápady a v mobile veľa príbehov,ktoré som mala na pláne pridať sem.Ale nebaví ma písať sama pre seba.Baví ma písať pre niekoho.Ale keď to čítajú dvaja ľudia... :/ Ďakujem vám,Peťa a Lenka,že ste okomentovali aspoň vy( z tých 40tich ľudí...áno,40 zobrazení ste dali na BČN a komentáre 2,hoci som prosila každého,o koment,kto prečítal.)Ale to je jedno.Ja sa nevzdám.Pokúsim sa niekde zdieľať tento blog,aj keď mi pomôžu maximálne traja ľudia...no čo už.A ak to nevýjde,potom sa vzdám...Ale neprestanem písať.Len to nikto nebude čítať...Mám napísanú poviedku-zhruba polovicu-a číta ju kamarátka :) (ďakujem) vraj je lepšia,ako BČN :) AK NÁHODOU TOTO ČÍTAŠ,ZAJTRA TI DÁM PREČÍTAŤ NEW ČASŤ ;)...ale späť k téme.Neviem,prečo to tak zrazu kleslo.Proste som mala každý deň zobrazenia blogu 250 až niekedy 350...a teraz zrazu tak 80,maximálne 100 :/ ...ale prečo?Myslíte,že BČN je už nudné?Čo ak už neviem písať dobre?...asi bude chyba vo mne,nie vo vás...prepáčte :( ja...ja asi už lepšie písať neviem...rozmýšľala som aj o tom,že tento blog úplne prerobím,že už nebude o 1D ale o iných veciach...napr...ja neviem...asi by som sem pridávala dáku story o obyčajnom dievčati a obyčajnom chalanovi a odohrávalo by sa to na Slovensku(dokonca som už aj napísala prvú časť),ale to by asi nebolo ono.Je to proste 'Story about One Direction' ;) nič iné!Ach....ja neviem...Vy mi ajtak váš názor nepoviete,soo....na čo potom pokračovať ďalej?Ale na čo rušiť blog?Fuuuuha...takýto stav nerozhodnosti som už nemala pekne dlho(naposledy keď som si kupovala topánky....dobre,to bolo pred týždňom :D ) ....Tak čo s vami?A vôbec...s týmto?VYJADRITE SA UŽ KONEČNE....PROSÍM!

Byť,či nebyť?-26.časť

Here is it.Ak budete chcieť,večer pridám ďaľšiu :) Aj keď tento blog ide dole vodou,chcem si užiť posledné dni s ním.Viete....pre seba asi písať nebudem.Ak prečítate,okomentujte prosím.

-3 komentáre(áno,znížila som počet,keďže zobrazenie blogu včera kleslo na krásnych 32...bojím sa,ako to bude dnes.)

Chrbtom ruky som si utrela slzy.Viac už nebudem plakať...nie kvôli nim.Vreckovkou som si zotrela čierne fľaky od špirály a postavila sa na nohy.Rukou som si prehrabla vlasy a snažila sa zabudnúť,na tento 'úžasný' zážitok.Už len pár krokov a budem na stanici.A potom...Potom budem ďaleko od nich.Dúfam,že už ich nikdy neuvidím!Hlavne otca.Ale z časti mali pravdu...Nemôžem ostať pri tete navždy.Predsa len...kto by si prial,mať na krku 17 ročnú puberťáčku?Ale ona mi aspoň nepovie do očí,že som jej vlastne na obtiaž.Nikdy by to neurobila.Je to dedkova sestra...Vidno to.Za ten krátky čas som si ju obľúbila.Ale ako to je z jej strany?Čo ak som jej naozaj len na obtiaž a...

,,Emily?!"z mojich myšlienok ma vytrhol známi hlas.Myklo ma a s pocitom,že viem,kohi teraz uvidím,keď sa otočím,som sa opatrne obzrela za seba.

,,Koho to sem čerti nesú?"zasmial sa Jake.Áno...Jake bol vždy jeden z idiotských kamarátov môjho brata.

,,Sestričkaaa."môj brat roztvoril náruč a ja som naňho pozrela pohľadom-daj si pohov.

,,Zradcaaa!"napodobnila som tón jeho hlasu a silene som sa usmiala.

,,Ty si to ešte stále nepredýchala,čo?"vzdychol a rukou ma povzbudivo potlapkal po pleci.Sklonila som zrak a započúvala som sa do chaotického zvuku otvárania a zatvárania dverí.

,,Tu nejde o rozvod..."mávla som rukou a prešla som cez otáčavé dvere do haly.

,,Tak potom?O čo ?"môj brat sa pohol za mnou a za sebou ťahal bezzbranného Jakea.S povzdychom som zastala a otočila sa naňho.

,,Nerieš to..."zazrela som naňho a mierila som k pokladni.Samozrejme,že si ten pohov nedal a vybral sa za mnou.V duchu som prekrútila očami a vypýtala si lístok do Maidstone.

,,Čo tanečná univerzita?"pozrela som sa na Jakea a mykla som plecom.

,,Asi to zahodím za hlavu."

,,Emily...Pamätáš,ako som ťa prvý krát zaviezol do tanečnej školy?Pamätáš,ako si plakala,keď si si vyvrtla členok a nemohla si tancovať?Pamätáš,ako si vyhrala zlatú medailu a ja som vtedy stál pri tebe?Vždy som stál pri tebe..nie oni.A stojím pri tebe aj teraz,zatiaľ čo oni nie.Chceš všetko zahodiť za hlavu?Len kvôli rodičom?"uprene sa mi zadíval do očí.Musela som si priznať,že má pravdu.Ale čo ak už tancovať nechcem?Čo ak chcem robiť niečo iné?

,,Ja....Budem musieť ísť.Za tri minúty mi ide vlak..."rozbehla som sa dole schodmi a cez plece som sa obzrela a zakývala im.Jakeovi na perách pohrával úsmev,no môj brat stál zamračený.Pff...jeho problém.Nastúpila som do vlaku a hľadala voľnú sedačku.

ZO ZAYNOVHO POHĽADU:

Zbalil som si veci a vstal zo zeme.Na čo tu mám byť,keď sme všetci pohádaný?Toto mala byť dovolenka!

,,Niekam sa chystáš?"až teraz som so všimol Nialla,ktorý sedel pod stromom a uprene ma pozoroval.

,,Idem domov."zamrmlal som.

,,Počkaj...idem s tebou.Nebaví ma to tu.Iba sa hádame a asi by bolo najlepšie,ak by sme odišli všetci a pekne si doma pohovorili."zamieril do stanu a zhruba za dve minúty vyšiel aj s taškou vecí.Na moje prekvapenie ss zo stanu vyrútili s taškami aj Louis a Liam.

,,A Harry?"spýtal som sa.

,,On tu chce ostať.Vraj nevidí dôvod vrátiť sa domov a čeliť novinárom."Louis mi pohotovo odpovedal.

,,Choďte na pred,ja vás dobehnem...potrebujem si s ním pohovoriť."

,,Sedí pri jazere."informoval ma Niall a vybral sa s oststnými preč z campu.Ja som išiel druhým smerom.Zhlboka som sa nadýchol a vykročil k nemu.

,,Ostávaš..."ujistil som sa a prisadol si k nemu.

,,Uhm..."prikývol a ďalej sa pozeral na hladinu jazera.

,,Stále sa na mňa hneváš?"vzdychol som a čakal na jeho odpoveď.

,,Nie,len...Len ma štve,že...že mi niečo tajíš."

,,Áno....Aj keby som veľmi chcel,nemôžem ti to povedať.Porušil by som sľub."

,,Ale ty-....Radšej...radšej už choď."beznádejne pokrútil hlavou.Postavil som sa a zamieril na odchod.Zrýchlil som krok,aby som ich ako tak dobehol.

Z Emilynho pohľadu:

Vystúpila som z vlaku a uvidela ich.Idú domov?Ale kde je Harry?Prečo ma to vlastne zaujíma?!Sú mi ukradnutý!Prechádzala som okolo nich,keď Niall na celú halu vykríkol: ,,Emily,ty žiješ!" No nie...ja som v skutočnosti duch.

,,Aj ja ťa zdravím,Niall."pousmiala som sa.

,,Ideme do Londýna.Nechceš ísť s nami?"áno Louis....už bežím.

,,No to vieš...Kde máte Harryho?"

,,On tam-"

,,Tam dakde je...Aha,asi je tam."Zayn skočil Liamovi do reči.

,,Oh,dobre ."usmiala som sa a pobrala som sa preč.Konečne!Harry odišiel!A ak mu Zayn nepovedal,že som tu,nevie o mne.To znamená,že...muhahaaaa!Vyšla som von a prechádzala som pomedzi domy.Napadlo ma,že keď prídem domov,zájdem k jazeru,trochu si utriediť myšlienky a začnem úplne nanovo.Usmiala som sa do slnka a pokračovala som v ceste.

Ak ste prečítali,okomentujte,aby som vedela,či to ešte niekto číta :/ Čo myslíte?Stretne sa už Jarry s Emily v ďaľšej časti? :)

Is she her sister?-3.časť

Čaute.Dávam vám časť,aj keď si ju absolútne nezaslúžite...Dúfam,že sa vám bude páčiť.

3 komentáre + (Inak sa na to vyserem)

Chtiac-nechtiac,som musela vystúpiť z policajného auta a dôjsť až ku dverám.Z policajtom sme si vymenili pohľady,keď zazvonil na zvonček pri dverách.Zhlboka som sa nadýchla a čakala som na poriadny zdrb....teda...dúfam,že iba zdrb.Dvere sa po necelej minúte čakania otvorili a objavila sa v nich mama v župane.Pretrela si oči a vyzeralo to tak,že policajta si vôbec nevšimla.Potom sa ale zarazila.

,,Shaunee?"vzdychla a zatvárila sa veľmi nešťastne.Nedokázala som sa jej pozrieť do očí.Uprene som sa dívala do zeme,ako keby som tam videla ležať bankovku,no nechcelo sa mi po ňu zohnúť a sledovala by som,či sa po ňu nezohne niekto iný.

,,Shaunee,choď do izby."povedala rázne a ako správna hostiteľka,ponúkla policajtovi čaj.

,,Mami ja-"

,,Nie,Shaunee.Nechcem už od teba počuť viac klamstiev.Sklamala si ma....Tak choď prosím do izby."Presne toto som neznášala...to jej správanie...Bola by som oveľa radšej,keby do mňa nahučala,zmlátila ma...Ale ona urobí to najhoršie zo všetkého.Povie,že je sklamaná...Sklamaná zo mňa.Vyzula som si topánky a vybehla hore schodmi.Dvere od izby som nechala pootvorené a zošuchla som sa na zem.

,,Najprv Zoey a teraz toto..."mamin hlas sa ozýval z kuchyne.Vedela som,že plače.

,,Viem,ako sa cítite.Možno by ste-..."ďalej som nepočúvala.Spôsobujem jej len starosti.

Z pohľadu Shauneenej mami:

Pomalým krokom som kráčala hore schodmi.Stále som zvažovala možnosť,ktorú mi policajt ponúkol.Redukačné centrum...bola by tam necelý rok a...možno...-Opatrne som pootvorila dvere na jej izbe a nakukla som dnu.Sedela schúlená pri dverách,no keď počula,že vchádzam,zdvyhla uplakanú tvár a zahľadela sa mi do očí.Sadla som si vedľa nej a čakala som,čo povie.Po chvíli ticha sa ozvala.

,,Nie je to tak,ako si myslíš."

,,Tak ako to teda je?Môžeš mi to povedať,Shaunee."bola som rada,že môj hlas vyznel chápavo a milo.

,,Nie.Nemôžem."hlesla a hlavu si opäť zaborila medzi kolená.

,,Pôjdeš do redukačného centra."prehlásila som rozhodne.

,,Čo?!Nie,ja...Nie!"nesúhlasne zavrtela hlavou.

,,Áno,Shaunee.Pôjdeš tam.Nemáš inú možnosť a aj tak...zavinila si si to sama.Choď už spať.Zajtra ťa tam odveziem."

,,Ako dlho tam budem?"vzdychla a rukou si prehrabla vlasy.Možno ju napadlo,že si ich tam už nebude môcť farbiť.

,,Rok."postavila som sa zo zeme a vyšla som z izby.Urobia veľa chýb a za chyby sa musí platiť.

Z pohľadu Shaunee:

Zazipsovala som si rupsak,ktorý predtým slúžil na pašovanie sprejov,ktoré som schovávala pod postelou.Prehodila som si ho cez plece a zašnurovala topánky.Otvorila som okno a opatrne som preliezla cez parapetu.Spustila som lano,ktoré tam vždy bolo,keď som tajne utekala na párty.Lenže teraz neutekám na žiadnu párty a nemám v rupsaku spreje.Teraz utekám z domu,nevedno kam.Spustila som sa po lane a zoskočila na balkónovú strechu.Preliezla som na balkón a cez sklenené dvere som sa pozrela na spiacu mamu.Možno je zbabelé,že utekám,ale nemôžu ma len tak zavrieť a držať v klietke.Na to ja nie som.Preliezla som cez zábradlie a zoskočila na terasu.Zakopla som o záhradnú stoličku,čo spôsobilo menší rachot.Okolo ostatných som už prešla opatrnejšie a rozbehla sa cez kamennú cestičku,rovno k bráne.Vyšla som na cestu a teraz už pomalým krokom som kráčala pomedzi domy.Napadlo ma,kde prespím dneskajšiu noc...teda...už je skôr ráno,ale ja som nespala.Mohla by som žiť,ako upír a spať cez deň.Si fakt blbá,Shaunee.Kde som,som si uvedomila,až keď som stúpila na rozbitú fľašu od alkoholu.Stará bowlingová budova?To nie je zlý nápad.Uznávam,že to tu vyzerá strašideľne a...možno to tam už bude obsadené bezdomovcami...Fuj.Ale nemám na výber.Opatrne som prekračovala fľaše a preklínala ľudí,ktorí ich sem len tak pohodili.Zastala som.Chvíľu sa mi zdalo,že ma niekto sleduje.Obzrela som sa,no okrem porozbíjaných fliaš a pár kríkov,tu nič nebolo.Otočila som sa teda späť a...-

,,Och,prepáčte..."zamrmlala som ospravedlnenie mužovi,ktorý mohol mať okolo dvadsaťpäť rokov.Urobila som krok a chcela ho obísť,no on ma strhol za ruku.Au!To bolelo!

,,Pusti ma!"mykala som sa a snažila sa mu vytrhnúť.

,,Shaunee!"zakričal a pritlačil ma chrbtom o studený múr.On vie ako sa volám?Do riti!

,,Kto si?!Nepoznám ťa!"ďakovala som bohu,že môj hlas neznel roztrasene.

,,Nepoznáš?Penny ti o mne hovorila...alebo si to už nepamätáš?"Mark!On je Mark,do riti!Ale čo odo mňa chce?!

,,Čo chceš,Mark?!"zamračila som sa.

,,Povec mi,kde je Penny a ja ťa nechám na pokoji."

,,Ale to ja neviem..."hovorila som pravdu.Naozaj som nevedela,kde je.

,,Klameš!"teraz ma chytil okolo krku a tresol ma o stenu.

,,Nie!Naozaj neviem,kde je."lapala som po dychu.V tej chvíli som necítila žiadnu bolesť, len zvláštny tlak na koži,na bruchu.Pozrela som sa na Marka.Pripadalo mi divné, že je tak blízko mňa, ale jeho hlas znie, ako keby ku mně prichádzal z hlbín dlhotánskeho tunela. Nechápala som prečo, ale podlomili  sa mi kolená a zrútila som sa na zem.Pozrela som sa na seba, pretože ma naozaj zaujímalo,z čoho tá príšerná bolesť pochádza a s údivom som zistila, že som celá zakrvavená.

„Č-čo…“ Všetkou silou som sa snažila tú otázku dopovedať,lenže bolesť v kombinácii s rastúcou otupenosťou,mi to nedovolila.Pozrela som sa na moje brucho a to bola veľká chyba. Asi bolo dobre, že som nemala silu kričať od bolesti.Na tričku sa zlovestne rozrastal krvavý fľak.Pozrela som sa na človeka,ktorý mi to spôsobil.Držal v ruke nôž a keď videl krvavý fľak a mňa,otvoril ústa a povedal: ,,Do riti!"...Potom ušiel.Z vrecka som nevládne vybrala mobil a vytočila som Elissine číslo.Ruku som si pritisla na zranené miesto,ako keby som mohla zastaviť tú ukrutnú bolesť a krvácanie.

,,Shaunee?Čo mi voláš takto ráno?!Zase si opitá?!"zdvyhla to.

,,Eli-..."nemala som silu dopovedať jej meno.Ruka,v ktorej som držala telefón,pomaly umierala so mnou.

,,Shaunee!Čo je ti?!Kde si?!"Eliss sa rozplakala.

,,So-som....pri....-."zašepkala som.Potom som nadvihla zakrvavené tričko a pozrela sa na hlbokú ranu,ktorá stále krvácala.Vyzerala hrozne...Rukou som prechádzala po obvode jednej fľaše,hodenej vedľa mňa.Potom som omdlela.

Z pohľadu neznámej osoby:

,,Kde ste?No tak,chalani!"zlostne som rozhodil rukami.Ako...museli sa opiť akurát dnes?Keď ich človek potrebuje,nie sú tu.No nič...asi pôjdem domov autobusom!Alebo asi peši,keďže majú moju peňaženku a...-Zakopol som o kopu oblečenia na zemi.Zanadával som a pokračoval v ceste-Počkať!Čo tu robí oblečenie?!Prudko som sa zvrtol naspäť a prišiel som k neidentifikovateľnej veci,ktorá bola pohodená na zemi.Čupol som si a skúmavo sa na ňu zahľadel.Ale veď to je dievča!Otočil som ju tak,aby som jej videl do tváre.Ležala v kaluži krvi a zťažka dýchala.Začal som jej prehrabávať veci a h'adať mobil.Beznádejne som zatvoril rupsak a uvidel mobil hodený vedľa nej.Okamžite som zavolal sanitku a modlil sa,aby to prežila.Hviezda so skupiny One Direction zachraňuje svet-už zase....No dobre...Nepreháňajme...

Tak čo na to vravíte?Prosím všetkých,ktorí prečítali,okomentujte,aby som vedela,či sa vám to pozdáva.

Just Dream-2.časť

:) Som rada,že to čítate :) Mne sa to neskutočne páči :3

Potešíte Katy komentármi? :)

Všechno bylo ale marné....
Přesto jsem sebou ale škubala dál a pak
jsem ucítila tvrdé údery na všech částích
svého těla. Přesně jsem věděla, co se
děje. Mlátil mě a bude mě mlátit tak
dlouho, dokud neupadnu do bezvědomí.
Pak teprve toho nechá a v klidu si užije. V
klidu mě znásilní a pak uteče.,,Patty? Haló, probuď se. Slyšíš mě?!"
někdo mě propleskával, až mě bolely a
štípaly tváře.
Namáhavě jsem otevřela oči. Má víčka
byla jakoby strašně těžká. Strnula jsem ve
vlně šoku, když jsem zjistila, do čí tváře se
dívám a kdo mě našel. Byl to on, jehož
obličej a oči jsem neviděla už takovou
dobu. Vůbec se ale nezměnil.
,,Patty? Co se stalo? Můžeš vstát?"
Nevěděla jsem, co tady dělá ani jak mě
našel, ale bylo strašně ponižující, že mě
našel zrovna on.
Snažila jsem se mu pomoct, když na mě
začal opatrně natahovat kalhoty, ale nešlo
to. Byla jsem strašně zesláblá a šíleně to
bolelo. Tiše jsem zasténala bolestí a on
toho okamžitě nechal.
,,Zavolám záchranku," řekl a já ho opět
tiše pozorovala. Sebrala jsem všechny své
síly a tichým, sýpavým hlasem jsem
zašeptala: ,,Díky..."
Soucitně se na mě podíval a přiložil si
mobil k uchu. Unaveně jsem zavřela oči a
znovu se propadla do té hluboké nicoty.
*
Když jsem se znovu probudila, ležela jsem
v měkké, teplé posteli v místnosti, která
měla stěny vymalovány světlou
broskvovou barvou. Vedle mé postele stál
jakýsi přístroj a vydával tiché pípání.
Jen ztěží jsem si uvědomovala, co se stalo
a proč jsem tady, nakonec jsem si ale
přece jen vzpomněla.
Těkala jsem očima po pokoji a čekala,
jestli mě přijde zkontrolovat doktor, který
asi po čtvrt hodině opravdu přišel.
,,Á, vy už nespíte?" zeptal se. Jeho hlas
zněl překvapeně a radostně zároveň.
Opatrně jsem zakroutila hlavou. Bolel mě
i sebemenší pohyb.
,,Měla jste několik menších vnitřních
zranění. Žádné následky mít nebudete,"
usmál se na mě povzbudivě doktor a já
jsem opatrně položila hlavu zpátky do
polštářů.
,,Pamatujete si, co se ten večer stalo?"
zeptal se najednou doktor. Doufala jsem,
že tahle otázka nepadne. Přesto jsem ze
sebe třesoucím se hlasem
vypravila: ,,Zmlátil mě a pak..."
Co se stalo pak jsem už říct nedokázala.
Stejně to věděl.
,,To je v pořádku. Nemluvte o tom," řekl a
soucitně se na mě podíval. ,,Ročně nám
přivezou několik desítek dívek, jako jste
vy. Měla by jste svému zachránci
poděkovat."
,,Jo, beztak už se vypařil. Víte, on mě
nenávidí. Kdysi jsme byli kamarádi, ale
pak se to nějak zvrtlo," svěřila jsem se
doktorovi se svým trápením. On ale
zakroutil hlavou a řekl: ,,Nenávidí? Ale no
tak... To je moc silné slovo."
Přistoupil ke dveřím a rychle je otevřel.
Překvapeně jsem zůstala zírat s otevřenou
pusou, když jsem uviděla, jak v nich stojí
Niall, ve tváři nešťastný úsměv.
,,Nechám vás tady. Myslím, že si máte co
říct," usmál se na nás doktor a energicky
vyšel z místnosti, zabouchl za sebou dveře
a nechal mě tam s Niallem samotnou.
,,Jak ti je?" zeptal se tiše a sedl si na okraj
mé postele.
Vážně na mě po tolika letech normálně
promluvil? Neuvěřitelné...
,,Všechno mě bolí," odpověděla jsem,
když uběhly skoro dvě minuty.
,,Mrzí mě, že se něco takového stalo
zrovna tobě Patty. Vážně je mi to líto,"
řekl a posunul svou ruku až k mým
konečkům prstů. Stáhla jsem svou ruku
blíž k sobě a on okamžitě udělal totéž.
Oči se mi začaly zalévat slzami a můj
vztek začal narůstat. Nedokázala jsem se
ovládnout a začala na něj křičet: ,,Po
takové době se tady jen tak objevíš, říkáš,
že je ti to líto a já ti mám věřit, když jsi
mě tolik let urážel a vysmíval se mi? I
přesto, že jsme bývali kamarádi?
Nechápu, proč jsi něco takového vůbec
udělal! Nevím, co tu děláš, ale můžeš se
klidně vrátit zpátky. Tolik let jsem žila bez
tebe. Už jsem si zvykla. Zvládnu to i teď,"
hulákala jsem na něj a lapala po dechu.
,,Chceš říct, že lituješ toho, že jsem ti
pomohl? Vyhazuješ mě? Víš co? Víš ty co?!
Tak já jdu. Jsi pořád stejná kráva. Že já
idiot jsem se na tebe nevykašlal. Co z
toho teď mám? Vlastně vůbec nic! Jen si
mě za to seřvala! Víš co? Jdi někam. Lituju
toho, že jsem tě tam nenechal."
po těchto slovech se prudce zvedl z mé
postele, několika kroky došel ke dveřím,
vyšel na chodbu a pořádně za sebou
práskl dveřmi.
,,Takhle jsem to přece vůbec nemyslela,"
zakňučela jsem a bouchla pěstí do svého
stehna, čehož jsem okamžitě litovala.
Celou nohou se mi rozlila palčivá bolest a
já zaťala zuby. Myslela jsem, že to
nevydržím a začnu křičet.
Venku už se pomalu stmívalo, když někdo
pomalu pootevřel dveře. Celá napjatá
jsem čekala, kdo se vynoří ze tmy a v
hloubi duše doufala, že se vrátil Niall.
Mezi dveřmi zašustil dlouhý, bíly plášť a
do pokoje vstoupil lékař. Zklamaně jsem
si povzdychla a vrhla na něj tázavý pohled.
Navíc jsem s ním nechtěla mluvit, ikdyž
působil velmi přátelsky a sympaticky.
,,Odpoledne jsem zcela náhodou šel
kolem vašeho pokoje. Slyšel jsem...
Ehm... Zvýšené hlasy. Stalo se něco?"
ptal se tónem, který naznačoval, že mu
můžu říct cokoliv.
,,Pohádali jsme se. ZASE," zdůraznila jsem
a podívala se na doktora uslzenýma
očima. ,,Ale nechci se o tom bavit. Naučila
jsem se bez něj žít a nemám v plánu to
měnit," vysvětlila jsem ještě a zbaběle se
otočila k doktorovi zády.
,,To mě mrzí slečno," vypravil ze sebe
lékař. Slyšela jsem, jak znovu zašustil jeho
plášť, když se zvedal ze židle vedle mé
postele. Z tónu, jakým řekl, že ho to mrzí
bylo znát, že to myslí víc než upřímně.
Jemně mi stiskl rameno a pak tiše vyšel z
místnosti ven. Zabořila jsem hlavu do
polštáře, na kterém byl po chvilce velký
mokrý kruh, jak látka sála mé slzy.
Moje poslední přání před tím, než jsem
usnula bylo, aby se Niall vrátil...

By: Katy :)

Stay strong a young dreamer-12.časť

Baby?!Dnes sa spolužiačka dovolala do E2 do súťaže o lístky na Justina,cez informatiku a oni jej normálne zodvihli a že:Dobrý deň,dovolali ste sa do europy 2,hráte o lístky na Justina Biebera.A spolužiačka že:Áno!Dobrý deň!Potom si od nej pýtali adresu,že koľko má rokov a že koho na koncert zobere,ak vyhrá a ona povedala,že mňa!A potom jej povedali,že nech zostane na linke,že ju prepnú do vysielania a že nech si rozmyslí číslo!A potom ju surovo zrušili!A povedali:Na linke už máme Lenku....Spolužiačka chcela dať číslo 12,ktoré poobede vyhralo!!!Je mi jej strasne lúto :( Ona prerevala celý deň,kvôli tomu....Ona ho FAKT miluje...Myslíte,že by to na E2 bolo celé ojeb?Pretože spolužiačka s nimi NA STO % volala.(učiteľ jej tam kecal,že jej zobere mobil :D a ona ho ignorovala :D ) Čo si o tom myslíte?My sme sa tam pokušali dovolat ,keď to hraly okolo piatej,ale nedovolali sme sa tam už :/

K ČASTI-Chcela som dať Bčn,ale keďže tam nie sú komentáre...

4 komenty +

,,Lula?!"vypúlil na mňa oči.

,,Prepáč,ale neviem,kto si..."hrala som blbú.Nepoviem mu,že si ho pamätám...Že si pamätám ten bozk,ktorý pre mňa nič neznamenal.Že on mi dal chuť do života.Túto kapitolu svojho života som už raz uzavrela a nemienim ju znovu čítať!

Z Harryho pohľadu:

,,Prepáč,ale neviem,kto si.."Neviem,kto si.Neviem,kto si.Neviem,kto si.Ona nevie?Je to vôbec ona?Určite je!Viem,že je...

,,N-nevieš?"môj hlas znel smutne.

,,Počkať!Viem,kto si!"rozžiarila sa jej tvár a ústa zvlnila do úsmevu.

,,Vážne?"zaiskrili mi oči.Už-už som sa chystal,hodiť sa jej okolo krku,popýtať sa ako sa má,alebo ako to,že chodí.

,,Áno!Si Harry Styles,z tej skupiny!One Direction!Shaunee by ma zabila,keby som jej povedala,že som ťa stretla.Miluje ťa!"môj úsmev zmizol tak rýchlo,ako sa objavil.

,,Aha...Áno.Som Harry Styles.Pozdravuj kamarátku."povedal som sklamane.Možno....ak bola na nejakej operácii,možno stratila pamäť,alebo čo...

,,Oh,prepáč...nevieš nájsť nejakú potravinu?"sústredene sa zadívala na počítač.

,,Vlastne áno.Hľadám-"

,,Anne ti ukáže,kde čo je.Stačí povedať."prerušila ma a zamávala na staršiu pani.Ďalej mi nevenovala svoju pozornosť a začala niečo ťukať do klávesnice.Zdá sa mi to,alebo ju naozaj vôbec nezaujímam?Pomalým krokom som prešiel k údajnej-Anne a povedal som jej názov sladkosti pre Nialla.

Z Lulinho pohľadu:

Snažila som sa sústrediť na robotu a nie na neho.Bože!Musí sa tu motať?!S čokoládovou tyčinkou da dovalil ku pokladni-čiže ku mne- a z vrecka vytiahol peňaženku.Nablokovala som mu ju a pobedala mu cenu.

,,Lula....Nemohli by sme sa porozprávať?"povedal nečakane a podal mi bankovku.

,,Nerozprávam sa s ľudmi,ktorých nepoznám."povedala som chladne a vydala som mu.

,,Ďakujeme za nákup a prajeme pekný deň."povedala som spevavým tónom a dala som si záležať,aby to znelo strojene a trochu ironicky.

,,Ale...veď ty ma poznáš."usmial sa a dodal: ,,Som predsa Harry Styles."Vzdychla som.Vždy bol taký neodbytný?

,,Som Lula a nezaujíma ma,kto si ty."prekrútila som očami.

,,Dobrý deň,pani.Hľadáte niečo?"otočila som sa k panej stredného veku.

,,Áno.Rada by som vedela,kde-"

,,Tak choďte za Anne."prerušil ju namosúrený Harry.

,,Harry!"sykla som po ňom.

,,Ukážem vám,čo hľadáte."usmiala som sa na ňu a kývla som na ňu,aby ma následovala.

Z pohľadu Matta:

Zvonček na dverách jemne zacengal,keď som vošiel do obchodu,kde pracuje Lula.Usilovne sa krčila pri regáli a niečo hľadala.

,,Vážne som si myslela,že ten cukor je tu."zvraštila čelo a ospravedlňujúco sa pozrela na pani,ktorá stála vedľa nej.Prišiel som bližšie a do očí mi udrel nápis-TRSTINOVÝ CUKOR.

,,Prepáčte,pani,ale nehľadáte náhodou toto?"ukázal som na cukor.Lula zodvyhla zrak a ďakovne sa na mňa usmiala.

,,Vždy prídeš v ten správny moment."poznamenala a nenápadne na mňa žmurkla.Keď sa pani presunula do druhej uličky,spýtavo sa na mňa pozrela.

,,Prišiel som sa ťa spýtať,či s nami ideš na pláž."rukami som naznačil pohyby,ako plávame.

,,No...Ja musím ísť domov,ale neskôr by som za vami prišla."usmiala sa a zamierila do skladu.Nálepku na dverách-NEZAMESTNANÝM VSTUP ZAKÁZANÝ-som patrične odignoroval a vstúpil som za ňou.Podišla k stoličke,na ktorej mala prevesené oblečenie,v ktorom prišla a dala si dole pracovnú košeľu.Automaticky som odvrátil od nej pohľad a tváril som sa,že ma neskutočne zaujíma vzor na stenách.

,,Matt?"vedel som,že stojí vedľa mňa a tak isto som vedel,že stále nemá tričko.Prečo mi to robí?

,,Á-án-no?"neotočil som sa ku nej.

,,Keď sme samy,správaš sa inak...Prečo?"na ramene som ucítil jej jemný dotyk a konečne som sa na ňu dokázal pozrieť.

,,Ty vieš prečo."jemne som sa dotkol jej pásu a otočil som sa tak,aby sme stáli tvárou v tvár.V zápätí som ju pustil.Vzdychla a odvrátila sa odo mňa.

,,Nie,Matt.Neviem."do ruky zobrala tričko a chystala sa obliecť si ho.

,,Lula..."zakňučal som,vytrhol som jej ho a pevne ju chytil za obnažené boky.Prekvapením sa jej rozšírili oči.Usmiala sa a jednou rukou mi prešla od lemu riflí,až k hrudi.Prebehla mnou malá triaška a chcel som len jediné.Pobozkať ju.Musím to urobiť TERAZ!Privrel som oči a naklonil som sa k nej bližšie.Moje pery boli vzdialené od jej,necelý centimeter.Ruky mi obmotala okolo krku a prerývane dýchala.

,,Uhm,uhm...."Lula sa odo mňa odtrhla a ustúpila o dva kroky dozadu.Otočil som sa ku dverám,odkiaľ prišlo zahmnkanie,ktoré prekazilo moju vysnenú chvíľu.

,,Neruším?"chalan,ktorý stál vo dverách si prehrabol vlasy a premeral si ma od hlavy po päty.Rušíš,ty idiot!

,,Vôbec nie....Čo-čo chceš Harry?"do líc sa jej nahrnula červeň.Akoby aj nie,keď tam pred ním stápa v podprsenke a on ju pohľadom vyzliekal!Postavil som sa pred ňu a podal jej tričko.V rýchlosti si ho obliekla a hodila na mňa hamblivý pohľad.

,,Ja len....že...Niall sa pýta,či ešte máte...ehm...tie čokoládové tyčinky."zvodne sa na ňu usmial.Jemu to vôbec nepríde trápne,že nás pristihol v takejto situácii?

,,Tak ja ju nájdem sám...A len tak mimochodom....v tej podprsenke si bola oveľa krajšia."žmurkol na ňu a vyšiel z miestnosti.To kto ke?!Harry....Aký Harry?Harry Stly....Stay....Styles!Harry Styles!O čo mu dokelu ide?!

,,Tak toto bol teda trapas...."Lula sa hodila na stoličku a spametávala sa z tohto zážitku.

,,Ale mal pravdu..."ukázal som na jej tričko a zasmial som sa.

,,Pfff....Chlapi...."ohrnula nos,no za chvíľku sa pridala k môjmu smiechu aj ona.

Čo na to hovoríte? :) Ak ste prečítali,okomentujte,prosím :)