Sľúbila som vám ďalšiu časť I Want,ale nestihla som ju dopísať,lebo som písala druhú časť novej poviedky....chcete si prečítať novú poviedku,ktorú som včera pridala?Myslím,že je oveľa,oveľa lepšia,ako I Want! :D Dávam vám sem teda prvú časť.Ak chcete druhú,musíte navštíviť môj nový blog :) TU a prosím... zanechajte po sebe komentár :) Fakt vás veeeeľmi prosím :) No teraz už čítajte novú poviedku,ktorá sa volá:
Byť,či nebyť?
Byť,či nebyť?To je otázka.Zomrieť-naveky spať-a dosť.Je koniec stovkám problémov v živote.Tak zomrieť-spať.Spať!Alebo začať snívať svoje sny?Tu to viazne.Sny sú niekedy veľkým sklamaním...Byť,či nebyť?
Môj dôvod vystúpiť z vlaku bol oveľa reálnejší.
,,Počuješ ma?No tak,zobuď sa!"Namáhavo som otvorila oči a zaostrila som do tváre postaršieho sprievodcu.Hlava,po celé štyri hodiny jazdy vo vlaku oprená o studené okno,mi pripadala úplne vygumovaná.
,,Čože?"
,,Konečná!Vystupovať!"S vypätím všetkých síl som sa postavila zo sedačky a brala som si cestovnú tašku.Zdá sa mi to nemožné,ale asi som fakt zaspala.
,,Ďalej nejdete?"
,,No ja idem domov,ale na bicykli.A ty by si mohla tiež vypadnúť."Ako vidím,jednanie s pasažiermi je "veľmi" na úrovni.Za normálnych okolností by som mu svôj občiansky preukaz otrieskala o hlavu.Nikto ho k tykaniu nevyzval!Lenže...všetko je inak,než normálne...Prechádzam chodbou,keď zastanem a zarazí ma jedna "maličkosť".
,,Čo je zase?"reaguje netrpezlivo.
,,Vážne ďalej nič nejde?"zúfalo sa k nemu otočím.
,,Samozrejme ide.Prvý o 4:20,ďalší 4:38 a.."
,,Aha."prerušila som jeho monológ.
,,A čo tu mám v tomto čase doprdele robiť?!"osopím sa na sprievodcu,aj keď on za nič nemôže.
,,To je tvoj problém."pokrčí plecami a premerá si ma.Asi sa mu v obtiahnutých rifliach,rozťahanom tričku a v príliš veľkej mikine cez hlavu nepozdávam a dodá:,,Takýto sopeľ má sedieť doma na zadku a nie flákať sa po vonku v noci."Pf..Ty mi môžeš.Zoskočím tri schodíky,ako by som mala počúvať nezmyselné premúdrelé reči sprievodcu.Tých múdrych rečí som za posledné dva dni musela znášať až,až.Nič o mne nevie!Nevie,prečo sa flákam po nociach a nesedím doma na zadku.Poobzerala som sa po okolí.Svietiaca tabuľa mi oznamovala mesto,v ktorom sa práve nachádzam.Londýn.V živote som tu nebola,nepoznám to tu a tak som sa rozhodla stráviť noc na stanici,presnejšie povedané na lavičke.Okrem mňa a nejakých chalanov tu nie je nikto.Podišla som k lavičke pred predajňou lístkov,hodím na ňu poloprázdnu tašku a zamierim ku stojanu s príchodmi a odchodmi vlakov.Chvíľu sa snažím v nekonečnom stĺpci čísel vyznať,no nakoniec to vzdám a rozhodnem sa,že nastúpim na prvý vlak,ktorý pôjde.Prezerám si bilbord,na ktorom je napísané veľkým písmom:Je to hra,zatočte s kolesom šťastia a možno vám padne číslo,ktoré vám zmení život...Mne už ho zmnenili a nemusela som točiť žiadnym kolesom.Zatočili oni.So mnou.Slepá baba,kam ťa vediem?!Zaviazali mi oči,roztočili,pustili.Chcelo by to palicu pre slepcov...alebo kompas!
,,Čo tu robíš v takejto nekresťanskej hodine tak sama?"zaujala som jednoho z piatich chalanov.Mal brčkavé hnedé vlasy a zelené prenikavé oči.Linda by povedala,že vyzerá...hmm...zaujímavo.Ale ona tu teraz nie je a mne sa nechce s nikým komunikovať...Takže ani s ním.
,,Hudba z Marsu?"baví sa blonďák.Tretí chalan poklepe na blonďákovu gitaru a povie:,,Rozbalíme to,nie?Cé dur..."Toto mi už len chýbalo k šťastiu.Piati vtieravý chalani.Nenápadne som sa vytratila naspäť k lavičke,kolená som si pritiahla k brade a oprela som sa o ne čelom.Spomenula som si na svoju minulosť a uvedomila som si,že plačem.
,,Snáď som niečo nepovedal?"zaujíma sa jeden z chalanov,podľa hlasu tipujem kučeravého.Nezodvihla som hlavu,aby som sa presvečila o mojom odhade a snažila som sa vschopiť.
,,Prestaň trucovať a poď s nami radšej na pivo!Liam má dnes narodeniny."pozýva ma čiernovlasý.Ignorovala som ich.
,,Ona je asi nemá."skonštatoval chalan s lišiackym úsmevom.Za chvíľu ich omrzí otravovať ma a tak sa vzdialia.Samota mi priniesla nečakanú úľavu.Zhľboka sa nadýchnem,narovnám a zakloním hlavu.Podla toho dedka ide najbližší spoj 4:20.Zostáva teda ešte 5 hodín.No zbohom!A eštevotázka,kam ma ten vlak vlastne dovezie.Je to aj tak jedno...nemám kam ísť.Hneď pár staníc od Bradfordu mi došlo,že som nastúpila do úplne zlého vlaku.To je tvoj problém,povedal sprievodca.Áno...mal pravdu.V niečom.To celé je môj problém,lenže ja som sa doňho nedostala!Ticho mi začína liezť na nervy.Nie som naň zvyknutá a tetaz si to uvedomujem.Teraz si uvedomujem,koľko rôznych zvukov som doma považovala za ticho.Hranie rádia,hučanie výťahu,hádky susedov,kroky v bytoch nad nami,televizor,ktorý som počula cez tenké steny keď som zaspávala,to všetko bolo tak normálne!Pohľad som upierala na oblohu posiatu hviezdami.Je tamto malý voz?A tamto veľký...Pochopiteľne iba hádam,z nedávnej návštevy hviezdárne som si veľa nezapamätala,pretože...Pretože som mala iné starosti,ako zaoberať sa oblohou.Proti tým dnešným to boli tak strašne naivné,nepatrné!Vravela som starosti a pritom to boli úplné maličkosti.K smiechu!
,,No tak žiaci zoraďte sa!"okrikovala nás učiteľka na autobusovej stanici.
,,Chris?!Čo tam robíš?Zaraď sa do zástupu,nech môžeme ísť!"Konečne sme sa zoradili a pešo sme šľapali na hvezdáreň.Keď sme tam zadychčaný vošli,pustili nám nezáživný film o hviezdnej oblohe.Ja s Lindou sme mali sluchátka v ušiach a pospevovali sme si rôzne pesničky.
Na ďalší deň sme si nacvičovali divadelnú scénku na jedno podujatie.Mark mlátil do bubnov a Chris hral na elektrickú gitaru.V okne sa objavila riaditeľova hlava.
,,Čo to preboha nacvičujete?!"chytil sa za hlavu.
,,No predsa na predstavenie."Mark pokrčil plecami.
,,Toto?To chcete tých divákov zabiť?!"
,,Ale pán riaditeľ...Nebojte sa,bude to úžasné ja s Lindou,Alex a Tess budeme tancovať."zaklipkala som mihalnicami a tvárila som sa ako anjelik.
,,No dobre..."zmyzol v okne a mi sme mohli zase blbnúť.
Keď prišiel deň D,všetci boli nervózny.Chris dookola hral pesničku,ktorú predvedie pred všetkými rodičmi...teda...pred všetkými,okrem mojich.Ako vždy...
,,Keby tu neboli moji rodičia!Ale nie!Všade sa musia dotrepať."sťažovala sa mi Linda a napravila si suknu.,,Moji neprídu...ako inak."pokrčila som plecami.,,Do riti!"Zanadával Chris.Všetci sme na neho upriamili zrak.,,Roztrhla sa mi struna.",,Čože?!"zvrieskla Linda a chytila sa za hlavu.,,Tak teraz sme došli."Mark kopol do krabice s topánkami.,,Možno nie!Mám doma nejaké náhradné struny.Zbehnem po ne.Stihnem to!"Všetci na mňa váhavo pozreli.,,Naozaj to stihneš?"pochybovala Alex.Prikývla som hlavou a povedala som:,,Za 5 minút som späť."vybehla som z divadelnej sály a v kostýme som bežala cez sídlisko.Výťahom som sa vyviezla na piate poschodie a odomkla som dvere.Vbehla som do bratovej izby a v skrinke som hladala náhradné struny.Z vedľajšej izby som počula hlas odca.On je doma?Asi telefonuje a prišiel skôr z pracovnej cesty.
,,Ocíííí!"otvorila som izbu a .....hneď som ju zavrela.Struny som odhodila na zem a rozbehla som sa preč.Idiot!Hajzel!Vraj na pracovnej ceste!
,,Emily!"rozbehol sa za mnou len v župane.
,,Si obyčajný klamár!"
,,Som tvoj otec!"
,,Áno!Bohužiaľ!"vtedy mi vlepil facku.
,,Podvádzaš mamu s jej kaderníčkou?!"
,,Nie!Len sme..."
,,Len ste spolu spali!Ale to predsa nič neznamená,však?"V tej chvíli som sa vykašlala na diivadlo,na mojich priateľov,ktorí čakala na gitarové struny.Bežala som čo najďalej od všetkých.
Prepáčte,za tú modrú farbu textu,ale kopírovala som to z môjho blogu..takže :D
Prepáčte,za tú modrú farbu textu,ale kopírovala som to z môjho blogu..takže :D
Ako inak....dokonalá :')
OdpovedaťOdstrániťÓóó :) ďakujem :) budem rada ak si prečítaš môj nový blog :)
OdstrániťTato je ešte lepšia!!! ;-)
OdpovedaťOdstrániť:)Ďakujeeem
Odstrániť