Byť,či nebyť?-4.časť

Nezabite ma,že je taká krátka,ale keď som to sem chcela dať,tak sa to vymazalo...tak aspoň dačo :D aaaa...dáte 6 komentárov?Budete musieť ;)

,,Poznáme sa?"premerala si ma od hlavy po päty.

 ,,No...ja-ja...vlastne...som tvoja nová spolubývajúca."povedala som nesmelo a čakala som na to,ako zareaguje.Zdvyhla jedno obočie a zostala stáť bez slova.Chopila som sa tejto trápnej situácii,podala som jej ruku a tajne dúfala,že mi ňou zatrasie a predstaví sa. 

,,Ja som Emily."moja ruka bola vystretá jej smerom.Nič.Premerala si ma pohľadom-netrápiš ma.Ruku som zase zvesila a pohľad som upierala do zeme. 

,,Zlož sa kde chceš a nech ťa ani nenapadne,že by sme mi dve boli kamarátky."povedala nepriateľskym tónom,zo skrinky si vybrala kabelku,ktorú si následne prevesila cez plece a zbehla dole schodmi. 

,,Po-počkaj!Kam ideš?"zavolala som za ňou.

 ,,To nie je tvoja vec,maličká."zasmiala sa. 

,,Choďte všetci do prdele s mojím vekom!Jasné taká malá soplaňa má sedieť doma!Keby bolo všetko v poriadku,asi by som tam sedela,nemyslíš?!"päsťou som buchla do steny a zošuchla sa na zem...tá krava mi nedala kľúče!Rozmýšľala som,že sa za ňou rozbehnem,ale na to som už nemala nervy ani energiu.Hlavu som si zaborila do dlaní a snažila som sa upokojiť.Nemysli na nich!No tak prestaň!Vykašlali sa na mňa....dnes ani nezavolali...som im ukradnútá.Potom by mi mali byť ukradnutý aj oni mne!Ale nie sú!Slzám som dala slobodu a nechala som ich voľne stekať po tvári.

 ,,Prečo som vedel,že ťa ešte niekedy stretnem?"zdvyhla som hlavu.Vo dverách oproti stál kučeravý chalan,v celej svojej kráse.Keď videl moju uslzenú tvár,úsmev na perách sa vytratil,nevedno kam.Zatvoril dvere od bytu a pomaly prešiel až ku mne. 

,,Si záhadná,vieš to?"znova sa usmial a sadol si.Na znak nesúhlasu som pokrútila hlavou a zrak som upierala na dvere,z ktorých práve vyšiel. 

,,Ale Emily.....nehraj sa na nemú.Počul som,ako kričíš."No a čo?Aj tak sa s ním nebudem rozprávať...navyše,odpočúval rozhovor medzi mnou a Heaven.Nemám chuť,s niekým sa rozprávať a on nie je výnimka. 

,,Prečo sedíš na chodbe?"Mykla som plecom a vytiahla mobil,ktorý mi už asi 5 minút vibroval vo vrecku.Na displeji svietilo meno:Linda. 

,,Prečo jej to proste nezdvyhneš?"

 ,,A prečo sa ma stále niečo vypytuješ?!"konečne som prehovorila. 

,,Takže vieš rozprávať!"naradostene zvolal a postavil sa,pretože počul........