Byť,či nebyť?-7.časť

Tu je ďalšia časť :) Dúfam,že sa vám bude páčiť :D Zajtra asi pridám I Want :)
Prosím....zanechajte čo najviac komentárov :) Ja som potom taká šťastná keď si ich čítam :D A to si ich čítam stále dookola :D Ďakujem :*




,,Skočíš tam so mnou?Aj tak to bude dáka somarina"prosebne sa pozriem na Lindu.

,,Nemôžem.Musím ísť domov."Vzdychnem....Som zvedavá,načo ma tam volajú,ale kľúče som určite nestrarila!

,,Prečo blbosť?Nedávno si predsa jedny kľúče stratila."Linda si poklepká po čele.

,,Nedávno?Dobre...pred mesiacom,ale to cestou z kina.Určite nie na hvezdárni."

,,Uvidíme.Musím bežať!Tak zajtra!"Linda sa rozbehla cez celé ihrisko a spoza brány mi posledný krát zamávala.Na hviezdáreň som sa vybrala cestou zo školy.
***
Prví,na koho po piatich minútach blúdenia po tichej budove narazím,bol práve doktorov asistent.

,,Ahoj."pozdravím ho ,bez zbytočného predstavovania sa.Minule som predsa recitovala len pre ňho,nie?

,,Hľadá doktora Coutského.Nevieš,prosím,kde je?"

,,To som ja."prekvapene zostanem stáť na mieste.

,,Fakt?"Nasucho prehltnem.Hádala som mu sotva dvadsať!,,Vraj som si tu zabudla kľúč,ale ja som žiadny nestratila,takže to-"

,,Vypadol ti z vrecka."presvieča ma.,,Videl som to.Poď so mnou do kancelárie,mám ho tam pre teba nachystaný..."

,,Vážne?Fakt som jeden kľúč stratila,ale to nemohlo byť tu...Alebo,žeby áno?Som z toho mimo."Doktor Coutský ma zavedie cez chodbu,rovno do kancelárie.Zastala som vo dverách a čakala,kým vyberie z krabičky sľúbený kľúč.Neubránila som sa spontánnemu výbuchu smiechu.

,,Tak ak týmto kľúčom niečo odomykám,tak akurát tak denník."povedala som pomedzi smiech.On sa tváril na oko prekvapene a so smutným pohľadom povedal:,,Takže nie je tvoj?"

,,Určite nie."smiala som sa ďalej a chrbtom ruky som si utierala slzy,od toľkého smiechu.,,Ty si naozaj doktor Coutský?"

,,Coutský hej,ale Lucas.Mark je môj otec."zazubí sa.Je pri tom vyslovene sladký.,,Inak by sa so mnou váš riaditeľ nebavil."dodal.

,,Som Emily."

,,Takže?"spýta sa trpezlivo.Takže sa na  zoznámenie objímeme.A potom ideme na zmrzlinu.Je to s ním strašne fajn,vôbec mi nevadí,že domov sa dostanem v jeho doprovode,až o ôsmej večer.Rozprávame sa o všeličom,o jeho práci vo hviezdárni a mojich plánov,urobiť do sveta veľkú dieru.

,,Koľko máš vlastne rokov,Emily?"

,,Prečo?"

,,No aby som sa nedopustil trestného činu,keby som ťa chcel náhodou pobozkať."Usmejem sa.

,,Bozkávanie nie je trestný čin,ani náhodou."

,,Takže by som mohol tej náhode pomôcť,čo?"usmeje sa a už je pri mne nebezpečne blízko.A tá pusa,ku ktorej došlo vôbec nie náhodou,tak tá bola naprosto dokonalá.

***** 

Sľúbil mi,že sa so mnou ešte stretne,no svôj sľub už nestihol zrealizovať.Vie o mne asi to,že sa volám Emily.Nič viac.A ja viem o ňom presne to isté.Počula som kroky.Zdvyhla som hlavu.

,,No konečne!"Heaven sa na mňa zamračila a odomykala dvere.Asi si myslela,že keď sa vráti,už tu nebudem.Ale....musím ju sklamať,pretože tu ešte stále sedím.

,,Tak poď....Nebodaj ťa Harry nepozval dnu?"pohŕdavo sa zasmiala a kabelku položila na skrinku.

,,Mal by?"spýtala som sa so zdvyhnutým obočím.

,,Neviem...To on tak zvykne."Vošla do kuchyne a postavila na kávu.,,Dáš si?"zamávala s hrnčekom nad hlavou.Pokývala som kladne hlavou a sadla som si na stoličku.

,,V byte mal už obsadené."mykla som plecom.

,,Počkaj..Budem hádať.Bola to blondýna?"lovila v pamäti.

,,Nie.Ryšavka."znechutene som sa usmiala.

,,Aha....Zajtra z tých dverí vyjdeš ty...Stavíme sa?"

,,Nie.Nie som ako ostatné,ktoré podľahnú jeho čaru.Ale ty si.Mám pravdu."

,,Myslela som si,že je iný...."Teraz som sa pobavene zasmiala naopak ja.Hneď som to však oľutovala,keď som zbadala jej zlomený výraz.

,,Prepáč."sklonila som hlavu a hrala som sa so šnúrkou od mikiny.Nepovedala nič,len zaliala kávu.,,Cukor?"

,,Áno....Vždy bol taký?"hlavou som ukázala na vedľajší byt.

,,Jasné...Typický Harry."odfrkla a otvorila okno.Započúvala som sa do zvukov,ktoré odtiaľ prichádzali.

,,Emily,pred čím utekáš?"odtrhla pohľad od okna a zadívala sa mi do očí.Dlho neodpovedám.

,,Pred všetkým."vzdychnem.

,,Pred všetkým?Prepáč,ale znie to ako blbosť."

,,Som ti na smiech?"Postavím sa zo stoličky a mám v pláne odísť.

,,K tomu,aby sa čľovek len tak zobral,musí byť poriadny dôvod...Vlastne si nič také životne dôležité,čo by ma donútilo utiecť z domu,neviem predstaviť-a nevrav,že nezdrháš z domu.Všetko sa dá predsa nejako vyriešiť,nie?"

,,Predstav si,že ja ten dôvod mám!"odseknem.

,,Pochvál sa."

,,Nemám najmenší dôvod sa ti vyplakávať na ramene.Do môjho súkromia ti vôbec nič neni,jasné?!"otvorím vchodové dvere a zabuchnem ich za sebou.Zbehnem dole schodami a zase utekám.Budem utekať celý život?Pred všetkým?Možno...Teraz však potrebujem zastať,pretože mi došiel dych.Rukou sa oprem o stenu a zhlboka dýcham.Prehĺtam slané slzy,ktoré sa mi už zas pustili z očí,pri tom som im to nedovolila.