Stay strong a young dreamer-13.časť

Tu je po dlhej dobe ďaľšia časť :) Budem veriť,že nemáte na tento blog čas,keďže...no...Zase klesla sledovanosť :( Ja sa na to asi vy*ebem! Fakt to asi nemá cenu...ja neviem :/
Komentujte,prosím


,,Tak toto bol teda trapas...."Lula sa hodila na stoličku a spametávala sa z tohto zážitku.

,,Ale mal pravdu..."ukázal som na jej tričko a zasmial som sa.

,,Pfff....Chlapi...."ohrnula nos,no za chvíľku sa pridala k môjmu smiechu aj ona.

,,Tak pôjdeš?"spýtal som sa znova.

,,Ak stihnem."vyplazila mi jazyk a vyšla zo skladu.Tentokrát som ju nenásledoval.Oprel som sa o stoličku.Povedala,že to bol trapas.Pousmial som sa.Nie,bola zlatá.Milujem,keď sa červená.Je to zlaté.Vo vrecku mi zazvonil mobil.

,,Čo je Tania?"zodvyhol som.

,,Aj ja ťa zdravím.Tá pláž platí?"spýtala sa jej jemným hláskom.

,,Áno.Za päť minút som tam."

,,A Lula?Ona nepríde?"vzdychla.

,,Možno že hej...ak stihne."

,,Takže nepríde..."povedala sklamaným hlasom a zrušila hovor.Takže nepríde...Ale keby chcela,určite by si to zariadila tak,aby prišla.Poznám ju.Ona nechce prísť...a ja neviem prečo...

Z Lulinho pohľadu:

Kráčala som popri pláži.Teraz som sa nemusela už na nič hrať.Nemusela som sa hrať na tú usmievavú a bezstarostnú Lulu.Mohla som si zložiť tú masku.Topánky na podpätku som si vyzula a zobrala do ruky.Piesok sa mi prelínal medzi prstami na nohách a to ma spravilo aspoň trochu šťastou.Môžem chodiť...ešte stále som tomu nemohla uveriť.Môžem chodiť vďaka nim.Vďaka mojim priateľom.Do smrti im budem vďačná za to,čo sa stalo v oný deň.

Na tvári mi kraľoval úsmev.Sedela som v piesku,ktorý príjemne chladil,keďže slnko ešte poriadne nevyšlo.

,,Škoda,že s nami nemôžeš surfovať."vzdychla Tania,no keď si uvedomila silu svojich slov,ospravedlňujúco na mňa pozrela.Ja som sa však na ňu smutne usmiala.

,,To nevadí...Som rada,že tu môžem byť s vami."

,,Vravela si,že nikdy nebudeš chodiť..."pozrela na vozík,ktorý stál opodial, ,,Ale ako vieš,že je to pravda?"

,,Skúšala som to" snažila som sa prísť na presné číslo,koľko krát,no nakoniec som sa uspokojila s ,,veľa krát."Tania je typ človeka,ktorý sa nikdy nevzdáva.Postavila sa a zhlboka sa nadýchla.

,,Lula,čo máš vytetované na zápästiach?"
Automaticky som si ruky schovala za chrbát a povedala som:,,Nič dôležité..."

,,Blbosť!"premerala si ma prísnym pohľadom, ,,Stay strong a young dreamer...riad sa tým."

,,Ale ako?"hlesla som.Vystrela ku mne obe ruky a povedala: ,,Postav sa."Neveriacky som na ňu zažmurkala.

,,Veríš mi?"spýtala sa,so stále vystretými rukami ku mňe.

,,Verím."povedala som pevným hlasom a chytila som sa jej rúk.Usmiala sa cez slzy,ktoré jej maličkým prúdom stekali po tvári.Chcela som sa jej spýtať prečo plače,no ona ma predbehla.

,,Pripadám si,ako môj brat,keď ma učil plávať...on...on zomrel."

,,To je mi ľúto."zašepkala som a opatrne sa spýtala: ,,Naučil ťa to?"Prikývla a pevnejšie mi stisla ruky.

,,A ja ťa teraz naučím chodiť."zaprela sa a vytiahla ma na nohy.Držala ma tak pevne,ako by sa bála,že ak spadnem,viac sa nepostavím.Postupne povolovala stisk,až ma nakoniec pustila.Nohy sa mi trochu triasli,no dokázala som stáť bez toho,aby som spadla.

,,Teraz poď ku mne."urobila som jeden neistý krok k nej.Podlomili sa mi nohy a ja som sa zrútila na zem,ako domček z kariet.Sklonila som hlavu a začala sa smiať.

,,Prepáč,Lula...ja....nechcela som-"

,,Ďakujem!"usmiala som sa na ňu a keď  som zbadala jej nechápavý pohľad,rozosmiala som sa ešte viac.Znova som sa postavila,rozpažila som ruky a na plné hrdlo som zvolala: ,,Konečne môžem znovu žiť!"

Teraz som ale išla domov,s popletenými myšlienkami.Harry...On sa vrátil.Teda...úprimne neviem,čo tu robí.A Matt....Čo sa to vlastne v tom sklade stalo?!Zbytočne som mu poplietla hlavu a...A potom prišiel Harry...Trapas,trapas,trapas!Harrymu však vôbec nevadilo,že ma videl polonahú.Ale verí mi,že si ho nepamätám?Pamätám si ho až príliž dobre a to ma pravdupovediac...desí.

Ak ste prečítali,okomentujte,prosím.

Is she her sister?-4.časť

Tu máte ďaľšiu časť :) Strašne ma baví písať tento príbeh :) Dúfam,že za to,čo sa tam stane ma nezabijete  :D

Dáte 5 komentárov? :)

Už dávno som nespala.Len som nemala silu otvoriť oči a prebrať sa z tohto nevinného stavu.

,,Ach,bože...je to moja vina."nedokázala som priradiť ten hlas ku žiadnej osobe.

,,Myslíš,že sa ešte niekedy preberie?Stratila veľa krvi..."ten hlas...určite ho poznám...

,,Ona sa preberie!Je to všetko tvoja vina,Penny!"Ellis!To je Ellisin hlas!Chcela som zakričať jej meno na celú izbu,no moje telo mu to nedovolilo,a tak som bez pohnutia ležala ďalej.

,,Nie,Eliss!Nie je to nikoho vina.Ona ušla z domu."

,,Greg...."konečne som prehovorila,no nebola som si istá,či ma počuli,keďže som to povedala veľmi potichu.

,,Pšt!Počuli ste to?"ich hádku prerušil Gregov hlas.

,,Čo?Greg,mal by si si dať pauzu..."živo som si predstavila,ako Penny prekrútila očami.

,,Asi hej....poďme si dať kávu."zavelil,otvoril dvere a vyšiel z izby.

,,Počkajte ma tam...ja....ja vás dobehnem."Elissin hlas sa ozval blízko mňa.Keď sa zabuchli dvere,vedela som,že som tu s ňou ostala sama.

,,Shau...."z jej úst vykĺzol vzlyk.Chcela som jej odpovedať...chcela som to tak veľmi...ale nemohla som.

,,Shaunee.Ty nesmieš zomrieť.Nemôžeš ma tu nechať."na tvár mi dopadla jedna z jej sĺz.Cítila som,že slabnem.Že sa mi tažšie dýcha.Že sa postupne vytrácam...moje duša sa rozhodla odísť.Ale chcem naozaj zomrieť?Musím sa jej vzoprieť.Musím...musím prehovoriť.Za každú cenu!

,,Shaunee,pamätáš si,ako sme podpálili na chémii stôl?"zasmiala sa, ,,Vtedy nám fakt redlo.Alebo,ako sme sa smiali na...."zlomil sa jej hlas a strašne sa rozvlykala.

,,Shaunee...neodchádzaj."pootvorila som oči a uvidela ju klačať pri mojej posteli,ako sa díva na prístroj,na ktorý som zapojená,ako na ňom všetky čiary neochotne klesajú.

,,Pamätám-si-t-to...."zašepkala som a ťažké viečka som nehala na chvíľu pootvorené.

,,Shaunee!"usmiala sa a znovu sa rozplakala.

,,Eliss-nep-lač...."bolo veľmi ťažké povedať nejaké slovo.Rozvlykala sa ešte viac.Chcela som ju presvečiť,že budem v poriadku,no akonáhle som otvorila ústa,vyšiel z nich nezrozumiteľný šepot: ,,Mám-ť-rda.."povedala som to tak potichu,že to nemala šancu počuť.Stisla mi ruku a prisahala by som,že vyzerala ako kliešť.Chcela som sa zasmiať,no hneď som to oľutovala,keď mi celým telom prešla bolesť.Usmiala som sa na plačúcu Eliss,ktorá niečo ustavične šepkala a zavrela som oči.Postupne sa vytratil celý svet.Navždy...

Z pohľadu Eliss:

,,Shaunee...Nesmieš zaspať.Prosím...Nezavieraj oči.Za chvíľu príde tvoja mama a...a budeš sa s ňou rozprávať.No tak..."prehĺtala som slané slzy a plakala som tak ,ako ešte nikdy.Stískala som jej ruku a vravela jej povzbudivé veci,keď začal pípať prístroj,na ktorý bola napojená.

,,Nie,Shaunee!Nesmieš odísť!Mám iba teba..."posledné slová sa utopili v prívale sĺz.Keď som sa konečne spamätala,stlačila som červené tlačídko a do izby nabehli doktori.Jeden ma zobral na ruky,keďže som nebola schopná chodiť a odniesol ma z izby.Položil ma na stoličku a rozbehol sa naspäť ku Shaunee.Prosím...Nedovoľ,aby zomrela.Okrem nej nemám nikoho.Je ako moja sestra,ktorú som nikdy nemala.Tak prečo mi ju chceš zobrať?

,,Slečna!"vrátila som sa do reality,kde som sedela na starej stoličke pri doktorovi,ktorý mi mával rukou pred očami a pýtal sa ma či som v poriadku.

,,Shaunee!"vystrelila som zo stoličky a šprintovala k jej izbe.Nezaujímalo ma,že ten doktor na mňa kričí,nech zastanem.Potrebovala som vidieť Shaunee.Otvorila som dvere od jej izby a vbehla dnu.Nemohla som odtrhnúť oči od prístroja,ktorý bol od nej odpojený.Počkať-odpojený?!

,,Ste normálni?!Prečo ste ju odpojili od prístroja?!Čo neviete,že zomrie?"kričala som na nich.

,,Prosím,sadnite si,slečna.Shaunee sa rozhodla odísť.Rozhodla sa opustiť tento svet a začať nový život,tam hore."zastavilo sa mi srdce.Podlomili sa mi nohy a dopadla som na studenú dlážku.Nemohla zomrieť!Nie,nie,nie!Nemohla!Ona žije!Je...Je to nejaké blbé nedorozumenie,alebo žart.Fakt blbý žart.Určite je to iba zlý sen!No tak,Eliss!Prebuď sa!Shaunee zomrela.Moja Shaunee....Navždy bude moja.Neopustím ju.Ale ona opustila mňa.
Do izby vošla jej mama.Pohľadom skenovala celú izbu,až napokon povedala:

,,Kde je moja Shaunee?"až teraz som si uvedomila,že jej telo odniesli.Ani som jej nestihla povedať zbohom.Nestihla som nič.Nestihla som jej pomôcť zmeniť sa.Nestihla som sa jej so všetkým zdôveriť.Nestihla som ju zachrániť.

,,Nie...Nie!"kričala jej mama, ,,To nemôže byť pravda!Klamete!"hystericky sa rozplakala.Chcela by som veriť tomu,že to nie je pravda,ale nemohla som.Bola som pri nej,keď posledný raz vydýchla.Cítila som na srdci veľkú bolesť,ako keby mi z neho niekto kus odtrhol.Nechcela som tu viac byť.Vyšla som z izby,kde som uvidela jej záchrancu...Vlastne ju zachránil len pred smrťou vonku.Zomrela tu.

,,Prebrala sa?"uprel na mňa jeho šedé oči.

,,Áno.Ale potom...-"nedokázala som vysloviť to slovo.Zavrela som oči a o sekundu neskôr sa ocitla v jeho objatí.

,,Je mi to ľúto."zašepkal a odhrnul mi mokré vlasy od sĺz z tváre.Musím vyzerať hrozne...Stojím tu pred svetovou hviezdou v pyžame.Ale veď je to jedno...zaželá mi 'úprimnú' sústrasť a poberie sa preč.

,,Mala by si sa dať dokopy.Poď so mnou."zobral ma za ruku a ťahal za sebou ku výťahu.Otvoril mi dvere na ľavej strane spolujazdca a pomohol mi nastúpiť do jeho auta.Čo ak ma chce zabiť?Áno,Eliss....Určite netúži po ničom inom,ako cítiť pach tvojej krvi.

,,Ako sa voláš?Je to trochu trápne,že neviem tvoje meno,ale veľmi vašu skupinu nesledujem...poznám iba Harryho...myslím meno,pretože výzorovo-"

,,Som Louis."zasmial sa,keď ma prerušil, ,,Priveľa rozprávaš.Oddýchni si."zapla som si pás.

,,Keď som nervózna,vždy veľa rozprávam."môj úsmev,nebol zďaleka taký šťastný,ako jeho.Bolo to niečo ako makeup na plač.Počkať-Kam ma to vlastne vezie?

Tak?Páčilo sa vám to?Je asi jasné,že hlavnou postavou bude Eliss :) Okomentujte,ak ste prečitali :)

Byť,či nebyť?-27.časť

Ahojte :) Viem,je krátka :/ Ale ja mám také nervy zo zajtrajška-_- chápete?! Kamarátka ma ide predstaviť svojej partii a ja sa bojííím! :D Viem,nie som normálna :D Každopádne komentujte a držte mi palce :) Viaceré ste mi písali,kedy pridám ďaľšiu časť SSAYD-takže moja odpoveď--->pokúsim sa čo najskôr :)* A ďakujem za komentáre k minulej časti :)))

5 kometárov+ :)  ,


,,Tam dakde je...Aha,asi je tam."Zayn skočil Liamovi do reči.

,,Oh,dobre ."usmiala som sa a pobrala som sa preč.Konečne!Harry odišiel!A ak mu Zayn nepovedal,že som tu,nevie o mne.To znamená,že...muhahaaaa!Vyšla som von a prechádzala som pomedzi domy.Napadlo ma,že keď prídem domov,zájdem k jazeru,trochu si utriediť myšlienky a začnem úplne nanovo.Usmiala som sa do slnka a pokračovala som v ceste.

,,Tak ako?"z dverí sa na mňa vyrútila teta.

,,Má...má sa dobre."sklopila som zrak a prešla som dnu.

,,Bol tu nejaký chlapec...zháňal ťa."usmiala sa a zamierila do kuchyne.

,,Tommy?"spýtala som sa so zdvyhnutým obočím a sadla som si za stôl.Teta predo mňa položila šalát,s kuracím mäsom.

,,Á,Tommy...Áno,myslím,že presne tak sa mi predstavil."prikývla.

,,Ale povec mi,Emily....ako je to s tebou a rodičmi?"jej optimistický úsmev sa razom vytratil.Prehltla som sústo a zamračila sa.

,,To už nie sú moji rodičia,ani náhodou."Teta mala čo robiť,aby od údivu nevykríkla a nepustila pohár z ruky,rovno na zem.

,,Ale Emily....Vždy to budú tvoji rodičia,na ktorých sa môžeš obrátiť."

,,Áno...vždy..."pretočila som očami a do úst som si vložila vidličku so šalátom.Táto téma je pre mňa už navždy ukončená.

,,Teta?Mohla by som ísť potom k jazeru?"spýtala som sa a príbor som položila na teraz už prázdny tanier.

,,Už som ti predsa vravela,že sa ma nemusíš pýtať."usmiala sa.

,,Uhm...Tak ja teda pôjdem.Ďakujem za obed."postavila som sa od stola a vybehla som hore schodmi,rovno do mojej izby.Zastala som pred zrkadlom.Zmenila som sa?Stala...som sa neprístupnou?To oni ma zmenili....Alebo skôr život.Život ma naučil,ako sa správne zachovať v danej situácii.Teda....ak nepočítam ten úlet,kde som bola pri tých bláznivých motorkároch a...-No...túto tému radšej uzavriem.Znovu som sa zamerala na odraz v zrkadle.Iba teraz som si všimla,aké veľké sú moje kruhy pod očami.Strapaté vlasy....čo sa to so mnou deje?S povzdychom som sa hodila na posteľ.Čo budem robiť ďalej?Tu ostať nemôžem...Ale domov sa nevrátim.A čo tanečná univerzita?Prijali ma...ale...pôjdem tam?Tanec bol môj sen.Ale...je ešte?Myslím,že sa pýtam na priveľa otázok,ktoré nemajú odpoveď.Zvonku som započula tlmené zvuky hudby.Zarazila som sa,no podišla som k oknu a otvorila ho.Svadba?Áno!Tam sú mladomanželia.Kráčajú po dedine,rovno do kostola.Pousmiala som sa a zavrela  som okno.Do tašky som si nahádzala veci,ktoré budem na pláži potrebovať a vydala som sa na ďalekú cestu-do kúpeľne.Vlasy som si učesala do drdola a na oči si nakydala vode odolnú špirálu.Nasadila som si slnečné okuliare a vybehla som z domu.Viem,že peši mi to bude trvať dosť dlho,ale čo už...Aspoň sa poprechádzam.Už som bola takmer pri Tommyho dome,keď.....

,,Emily!"za mnou sa ozval jeho hlas.To posledné,čo som v tejto chvíli chcela,bolo stretnúť ho.

,,Ahoj,Tommy."pozdravila som ho bez zbytočných emócií a pokračovapa aom v ceste.

,,Emily!Počkaj..."jeho ruka mi pristála na ramene a trhla ma smerom k nemu.

,,Prepáč mi ten včerajšok...Choval som sa ako úplný idiot."chytil ma za ruku a dlho sa mi zadíval do očí.

,,Áno.Choval si sa ako idiot,ale to ti malo dôjsť už včera,keď si sa tak choval."odbila som ho,vytrhla sa mu a išla ďalej.Na chrbte som cítila jeho pohľad.Schválne som sa neotočila.Ešte aby sa mi priplietol do života 'milý' chalan a vôbec...nejaký chalan.Pffff...nepotrebujem ich!

*****

Breh jazera bol plný ľudí,či už ľudí z campu,či miestnych.Našla som si miesto pod stromom a pozorovala som nejakých teenagerov.Až keď mi zamávalo dievča s červenými vlasmi,spoznala som Chloe.Keď ju videli ostatný,ako mi máva,zbadali ma.Boli tam všetci,okrem Tommyho.Jesy sa netvárila veľmi nadšene,že ma vidí...čo som jej spravila?!

,,Ahoj,Emily."povedala Chloe,keď už zastala meter predo mnou.

,,Ahoj..."márne som sa pokúsila o úsmev.

,,Prepáč,že ti to hovorím,ale vyzeráš hrozne..."ukázal na moje určite červené oči a kruhy hneď pod nimi.

,,Ďakujem."ironicky som sa usmiala.

,,Stalo sa niečo?"Spýtala sa Jesy so zdvihnutým obočím.

,,Nie,všetko je tak,ako má byť."zaklamala som.

If we could only have this life-Jednodielovka :)

Tramtadadááá! :DPrepáčte,že to tak trvalo,ale 2x som to prepisovala a stále si nie som istá,či je to dobré :D Samozrejme to končí mojim oblúbeným-záhadným koncom :D Tak,ak chcete,čítajte :D Neviem,či stihnem pridať BČN už dnes,hoci som to sľúbila ale večer idem vonku s kamoškami,sooo bude ako bude :D No,čítajte a komentuje;)

(Pohľad Beccinej starkej-dej sa odohráva v minulosti)

,,To nič,Becca..."utešovala som malú Beccu,ktorej po tvári stekali slzy.

,,Neboj sa,je to iba rozbité koleno.To sa zahojí."čupla som si tak,aby som jej videla priamo do očí.

,,Čo ak sa to nezahojí?"spýtala sa rozstraseným hlasom.

,,Zahojí,Becca...Všetky rany sa zahoja."usmiala som sa a uväznila ju v objatí.Rukou som jej jemne prechádzala po vlasoch,keď sa zrazu vytrhla a zatvárila sa zamyslene.

,,Ale maminka tvrdí niečo iné...Vravela mi,že zlomené srdce sa nezahojí nikdy."hoci bola len deväť ročné dievčatko,mala pravdu.Nadýchla som sa a chcela som jej na to niečo povedať,no prerušila ma osoba,ktorá sa zrazu zjavila za mojím chrbtom-Tess.

,,Mamiiii!"rozbehla sa ku nej s otvorenou náručou a zavesila sa na ňu,ako kliešť.

,,Och,Becca!"Tess sa zapotácala pod ťarchou jej dieťaťa a schuti sa zasmiala.

,,Chýbala si mi."povedala Tess a pritúlila sa bližšie k Becce.

,,Mami?"začala opatrne,no presne som vedela,aká otázka bude nasledovať potom.

,,Áno,anjelik?"Tess sa na ňu vrúcne usmiala.

,,Zahojí sa niekedy zlomené srdce?"

(Pohľad Beccy-prítomnosť)

Teraz som vedela odpoveď na tú otázku.Vedela som,že najlepší lekár na zlomené srdce nie je čas,pretože keď sa niečo zlomí,no napriek tomu sa to snažíte zlepiť späť,nakoniec aj tak zostane jazva.Jazva,ktorá sa už nedá odstrániť.Ako dlho som zavretá v izbe?Budú to už dva týždne...

,,Smiem vstúpiť?"spoza dverí vykukla Louisova hlava.Prikývpa som,no nevenovala som mu veľkú pozornosť.Hoci ma lákalo,pozrieť sa do jeho šibalských očí,zadívala som sa do zeme..ešte aby vedel,že som zase plakala,nie?

,,Becca...."vzdychol a prisadol si ku mne.Končekmi prstov sa jemne dotkol mojej brady a to ma donútilo pozrieť sa na neho.Očami mu preblesla bolesť,pri spomienke na oný deň.

,,Louis,ak tu chceš zostať,nevrav mi prosím,že to všetko nie je moja vina."z očí mi vytriskli nové slzy a v sebe som dusila vzlyky a výkriky od psychickej bolesti.

,,Ale to  nie je tvoja vina."sklopil zrak.

,,Stratila som všetko...Teba a takisto aj Erin."chcela som zmiznúť a nikdy sa nevrátiť.

,,Vieš,že nech sa stane čokoľvek,budem tu pre teba.Nikdy ma nestratíš."jeho povzbudivé slová mi vôbec nepomáhali.Zliezla som z postele a schúlila som sa do klbka,do rohu izby.

,,Becca...."plakal.Nie kvôli tomu,čo ja.Plakal kvôli mne.Plakal pretože sa uhýbam jeho dotykom,jeho pohľadom...vyhýbam sa všetkému.

,,To nie je na svete nič,čo by ťa mohlo urobiť šťastnou?"chrbtom ruky si utrel neposlušné slzy,ktoré si našli cestu von.

,,Nie...to už na svete nie je."pokrútila som hlavou.

,,Erin by bola nešťastná,keby videla mamu plakať."

,,Ja predsa neplačem.Plačeš ty.Určite by k tebe prišla a začala ti spievať...Everything will be allright a plakala by tiež."pousmiala som sa.

,,If we could only have this life,for one more day...If we could only turn back time..."keď zaspieval,zatvorila som oči a znovu sa rozplakala.

,,Prečo mi to robíš,Louis?"

,,Pretože chcem,aby sa ti zahojilo zlomené srdce od žiaľu."

,,Aj tak zostane jazva..."vyhrnula som si tepláky a končekmi prstov,som prechádzala po jazve na kolene.

,,Všetky jazvy raz zmiznú..."usmial sa cez slzy.

,,Prečo sme sa rozišli?"hlesla som.

,,Pretože si to tak chcela."bezvládne rozhodil rukami,zliezol z postele a pritúlil sa ku mne.

,,Už nechcem."pritisla som sa k nemu bližšie a prisala sa mu na pery.Naše slzy sa spojili,presne tak,ako aj bolesť.

,,Bol si skvelým otcom."zašepkala som.Usmial sa na mňa a povedal.

,,Na čo práve myslíš?"

,,Že chcem zomrieť."

,,Opustila by si ma?"

,,Nie.Verila by som,že pôjdeš so mnou."

,,Chceš ju stretnúť?"

,,Áno."

,,Tak na čo ešte čakáme?"prudko sa postavil a ťahal ma za sebou,preč z izby.

,,Louis...Kam to ideme?"

,,Ideme za Erin."vybehol z domu,rovno na záhradu.Nadýchla som sa prekrásnej vôni,ktorá sa tu rozliehala.Kvety...Nikdy som si túto záhradu nevšimla do detailov...Nevšimla som si veľa vecí.Ani to,že mám takého neskutočne úžasného manžela.

***

,,Jeden,dva...."vlasy mi povievali v jemnom vánku,keď som stála na murovanom zábradlí,s rozpaženými rukami.Podo mnou sa rozprestierala búrlivá voda,ako keby čakala len na nás.

,,Počkaj!"prerušila som hluk vody a chytila Louisa za ruku.

,,Prečo skončiť niečo,čo sme ani poriadne nezačali?"ozvala som sa.

,,Čo tým myslíš?"Louis nepochopil moju otázku.

,,Myslím tým život."natočila som sa k nemu.Naklonil sa ku mne,aby ma pobozkal,keď sa mi šmikla noha a padala som z mosta.Nie!Takto som to predsa nechcela!Celým telom mi prebehla triaška,keď som  vpadla do vody.Zadržala som dych a hoci nie som najlepší plavec,vyplávala som nad hladinu.Mávala som rukami,v snahe nepotopiť sa a pohľadom som hľadala Louisa.

,,Louis!"zakričala som na plné hrdlo.,,Lo-..."do úst sa mi nabrala voda,čo ma donútilo kašľať.Potom som prestala bojovať so studenou vodou a poddala som sa jej.Slobodná...taká slobodná...Viac som už nepotrebovala dýchať...Nepotrebovala som nič.

Tak,páčilo sa vám to? :) Nie som si istá :D

Just Dream-3.časť

Prepáčte,že je to takto okopírované,ale inak sa nedalo :D PS:Katy,len tak ďalej :) Veľmi sa mi to páči :3
 ,,To mě mrzí slečno," vypravil ze sebe lékař. Slyšela jsem, jak znovu zašustil jehoplášť, když se zvedal ze židle vedle mépostele. Z tónu, jakým řekl, že ho to mrzíbylo znát, že to myslí víc než upřímně.Jemně mi stiskl rameno a pak tiše vyšel zmístnosti ven. Zabořila jsem hlavu dopolštáře, na kterém byl po chvilce velkýmokrý kruh, jak látka sála mé slzy.Moje poslední přání před tím, než jsemusnula bylo, aby se Niall vrátil...Ráno jsem se probudila do tichapřerušovaného jen pravidelným pípánímtoho přístroje vedle postele. Opatrnějsem se protáhla, ale bolesti jsem sestejně nevyhla. S potěšením jsem alezjistila, že je o něco menší než včera.Jsem zvědavá, kdy mě pustí. Nejspíš se tuunudím k smrti.Za oknem byla krásně modrá obloha,slunce jasně svítilo. Zjistila jsem, že nanočním stolku stojí podnos se snídaní.Neměla jsem na jídlo ani pomyšlení. Cítilajsem se hrozně kvůli tomu včerejšku, ipřesto, že já jsem nebyla ta, kdo se tomudruhému hnusně vysmíval. Tolik jsemdoufala, že Niall přijde a krve by se vemně nedořezal, když se ozvalo tichézaklepání na dveře.Dveře se otevřely a v nich stály mé dvěkamarádky Jessika a Ashley. Byl s nimiBen- Jessičin kluk.,,Patty, zlatíčko... Je mi to tak líto," vrhlase mi Ashley kolem ramen takovou silou,až jsem sykla bolestí a ona se okamžitěodtáhla.,,Promiň," omluvila se a nešťastně se namě dívala.Přivítala jsem se i s Jessikou a Benem,ovšem raději jen slovně.,,Říkala jsi, že jdeš na záchod! Proč jsiutekla?" ptala se Ashley napůl smutně,napůl naštvaně.,,To neřeš... Omlouvám se," odbyla jsemji a natáhla se pro jablko, které leželo napodnosu se snídaní.Holky a Ben u mě byli asi hodinu, a pak seomluvili, že musí jít. Opět jsem v tépoloprázdné místnosti zůstala sama.Po nějaké chvíli se opět ozvalo klepání nadveře a já doufala, že tentokrát už to Niallbude. Jestli ne, fakt se naštvu.Do pokoje vstoupil doktor a nesl v rucenějakou obálku, díky které jsemzapomněla na to, že jsem chtěla býtnaštvaná a která upoutala moji pozornost.Byla jsem strašně zvědavá, co v ní je.,,Dobré ráno. Jak jste se vyspala?" zeptalse s milým úsměvem, který jsemopětovala a odpověděla: ,,Dobře, děkujuza optání. Ehm.. Pane doktore? Niall...Nebyl tady?" zeptala jsem se a paknetrpělivě čekala na odpověď.,,Ten chlapec, se kterým jste se včerapohádala?" ujistil se a když jsem přikývla,zakroutil hlavou.Zklamaně jsem si povzdychla a zavřelaoči.,,Určitě přijde, nebojte se. A tady vámněco nesu."Pomalu jsem otevřela oči. Podával mi tuobálku, kterou celou dobu držel v ruce.Mlčky jsem si ji od něj vzala a hned jiotevřela.,Patty, miláčku... Nemám slov na to, co seti stalo. Tolik jsem doufala,že se tě nikdy nic takového nebude týkat.Musím pracovat, otec je naslužební cestě. Brzy za tebou přijdu. Ať těnic nebolí a jsi brzo zdravá!Máma'Jiného by to možná potěšilo, mě ale ne.Už zase jsem měla slzy na krajíčku.Práce byla pro rodiče vždy tonejdůležitější. Přednější než já. Nikdy simezi prací nedokázali udělat chvilku času ina mě. Nebo možná nechtěli.Zmačkala jsem dopis a pohodila ho nanoční stolek.,,Další špatné zprávy? Vy to opravdunemáte jednoduché Patty. Už radějipůjdu," řekl doktor a soucitně se na měpřitom celou tu dobu díval. Na posledníchvíli jsem se vzpamatovala.,,Můžete se na chvilku posadit prosím?Musím s někým mluvit nebo se ze všehoúplně zblázním," poprosila jsem a vdoktorově tváři se objevil radostnýúsměv, že jsem se konečně rozhodlamluvit o svých trápeních.Začala jsem tím, jak na mě rodiče kašlou.Nechodili na besídky ve školce, později,když jsem začala hrát na klavír, nechodiliani na má vystoupení. Všechno kvůlipráci.Pokračovala jsem k Niallovi, ikdyž se mi oněm mluvilo jen velmi těžce. Vyprávělajsem mu o tom, jak jsme jako malí bylinejlepší kamarádi. O zvratu, ke kterémumezi námi došlo, když jsme začali choditdo školy.Vylíčila jsem mu další možné i nemožnéudálosti svého života, o kterých nemásmysl se zmiňovat. Celou dobu měpozorně poslouchal, občas nevěřícnězakroutil hlavou nebo prohodil: ,,To je milíto."Těď, když doktor věděl úplně všechno, užjsem s ním nemohla dál mluvit o něčemjiném.,,Můžete prosím odejít? Chci být sama,"řekla jsem a dívala se, jak mizí mezidveřmi.Otočila jsem se na druhý bok a zavřelaoči. Měla jsem pocit, že slyším nějakétiché cvaknutí, ale to už jsem skoro spala.Probudila jsem se asi o dvě hodinypozději, slunce už se pomalu sklánělo kzápadu a já se opatrně protáhla. Celý levýbok už jsem měla přeležený, tak jsem sezačala pomalu otáčet na druhý. Samýmúdivem mi spadla čelist, několikrát jsemzamrkala, abych se ujistila, že ještěnespím a opatrně se zvedla do sedu.Seděl tam. Opravdu tam seděl a díval sena mě tím svým pohledem. Jeho oči měhypnotizovaly a přitahovaly jako magnet.,,Ahoj Patty," pozdravil opatrně, vyděšenýz toho, jak budu reagovat.Neodpověděla jsem hned. Stále jsemtomu nemohla uvěřit. Když viděl, že senemám k odpovědi, pokračoval: ,,Přišeljsem se omluvit. Pošli mě do háje, dej mifacku, křič na mě, ale nakonec mi prosímodpusť. Nic mě nemrzí tolik, jako méchování. Byl jsem něco jako namyšlenýfrajírek a přitom jsem nikdy takový býtnechtěl," řekl a já se pořád dokolaztrácela v jeho očích.Lehla jsem si, zavřela oči a o všempřemýšlela. Mám mu odpustit nebo ne?Mám ho poslat do háje, tak, jak to říkal?Ublížil mi, to ano, ale já nechtěla býttaková, jako on. Do obličeje mi spadlpramínek vlasů, Niall ho chytil mezi prstya zahrnul zpátky za ucho. Pak se na mě sotazníky v očích podíval a zeptalse: ,,Budeš tak hodná a odpustíštakovému idiotovi, jako jsem já?"Pár vteřin jsem ještě přemýšlela, jakodpovím, pak jsem se zhluboka nadechla ařekla...

Infooo :)

Ahojte :)

1.- Ďakujem všetkým FB stránkám,ktoré zdieľali tento blog :)

2.-Včera aj dnes sa už konečne zvýšila sledovanosť a ja dúfam,že to tak aj naďalej zostane :)

3.-Ďakujem za 5 komentárov,k BČN :)

4.-BČN ďaľší diel sa píše,takže ho dúfam zajtra pridám

5.-Dnes večer idem písať jednodielovku,ktorá ma napadla ba tréningu :)

6.- Blog sa zatiaľ neruší ;)

7.-Vy čítate I Want znovu? :) Už viem o dvoch takých osobách a I Want sa nachádza medzi najčitatelnejšími príspevkami :) Som rada :):):)

8.-Idem už spať,lebo som včerajšiu noc naspala neuveriteľné tri hodiny... :D Kreslila som do rána :D a vydarilo sa! :D

9.-Mám vás rada :)

10.-Už nikdy nepôjdem na masáž,keďže tí chalani sú neskutočne úchylní! -_- Viem o čom hovorím! :D.....ok,prajem dobrú noc! :)

Nevzdávať sa

Ahojte.Neviem,ako by som to napísala,ale...Ako ste si mohli všimnúť kolónku vľavo-uvažujem o konci tochto blogu.Viem,že vám je to jedno,ale mne nie.Baví ma písať...mám každý deň nové nápady a v mobile veľa príbehov,ktoré som mala na pláne pridať sem.Ale nebaví ma písať sama pre seba.Baví ma písať pre niekoho.Ale keď to čítajú dvaja ľudia... :/ Ďakujem vám,Peťa a Lenka,že ste okomentovali aspoň vy( z tých 40tich ľudí...áno,40 zobrazení ste dali na BČN a komentáre 2,hoci som prosila každého,o koment,kto prečítal.)Ale to je jedno.Ja sa nevzdám.Pokúsim sa niekde zdieľať tento blog,aj keď mi pomôžu maximálne traja ľudia...no čo už.A ak to nevýjde,potom sa vzdám...Ale neprestanem písať.Len to nikto nebude čítať...Mám napísanú poviedku-zhruba polovicu-a číta ju kamarátka :) (ďakujem) vraj je lepšia,ako BČN :) AK NÁHODOU TOTO ČÍTAŠ,ZAJTRA TI DÁM PREČÍTAŤ NEW ČASŤ ;)...ale späť k téme.Neviem,prečo to tak zrazu kleslo.Proste som mala každý deň zobrazenia blogu 250 až niekedy 350...a teraz zrazu tak 80,maximálne 100 :/ ...ale prečo?Myslíte,že BČN je už nudné?Čo ak už neviem písať dobre?...asi bude chyba vo mne,nie vo vás...prepáčte :( ja...ja asi už lepšie písať neviem...rozmýšľala som aj o tom,že tento blog úplne prerobím,že už nebude o 1D ale o iných veciach...napr...ja neviem...asi by som sem pridávala dáku story o obyčajnom dievčati a obyčajnom chalanovi a odohrávalo by sa to na Slovensku(dokonca som už aj napísala prvú časť),ale to by asi nebolo ono.Je to proste 'Story about One Direction' ;) nič iné!Ach....ja neviem...Vy mi ajtak váš názor nepoviete,soo....na čo potom pokračovať ďalej?Ale na čo rušiť blog?Fuuuuha...takýto stav nerozhodnosti som už nemala pekne dlho(naposledy keď som si kupovala topánky....dobre,to bolo pred týždňom :D ) ....Tak čo s vami?A vôbec...s týmto?VYJADRITE SA UŽ KONEČNE....PROSÍM!